„Nezdá sa ti, že po tejto ceste ideme len my?“ opýta sa Lucia a ukáže prstom
na reflektory pohybujúce sa rovnakým smerom – ale v úplne inom pruhu.
V čiernočiernej tme nevidno zvodidlá, len občas súvislý pás svetiel pretne
temnota stĺpika.
Zaškrípem zubami. „Nemôžeme sa vracať. Pokračuj. Len čo sa bude dať,
pripojíme sa k nim. Dávaj pozor a… svieť. Svieť.“
ďalšia z bežných záhad každodenného života
In: Fantázia
Niet človeka, ktorý by nepoznal rozprávku o Janíčkovi a Marienke. Je taká otrepaná, že ju používam ako príklad kompozície napínavého príbehu v návode Ako nepokaziť poviedku. Máme ju zafixovanú v podvedomí, núti nás pochybovať, či ísť, alebo neísť za svetielkom na konci tunela. Veď ktovie, či nás dovedie k záchrane, alebo k ničote?
Pokračovanie článku / Diskusia (0)
In: Fantázia
V podstate je to kravina, ja viem. Veď vo svete a zvlášť na Slovensku
sa stávajú mnohé iné, oveľa dôležitejšie veci.
Ale nedá mi to. Taká malá záhada. Tenká ako vlas. Tmavý,
kučeravý…
In: Fantázia
Aj vy, keď u vás nasneží, musíte do práce zlaňovať? U nás od
istého času situáciu zachraňuje MHD, pravda, pokiaľ nečakane nemrzne, neprispí
si ten chlapík, čo rozsieva po cestách štrk so soľou a… nie je pondelok
ráno. Dnes nastala otrasne nevhodná konštelácia, a tak bol priam zázrak, keď sa
autobus prihrnul k zastávke blízko nášho domu. Jasné – ako vždy.
Preplnený. Chvíľu som sa hompáľala okolo tyče, ale pri poliklinike polovička
ľudí vystúpila. Sadla som si do uvoľnenej štvorky vpredu a ukladala si kartu do
kabelky, keď zrazu… čuchám, čuchám… a skoro ma prevrátilo.
In: Fantázia
Včera večer, unavená po rušnom pracovnom dni, som si chcela konečne
dopriať oddych (=výplach mozgu) a zapla som si televízor. Lenže, klasika, na
všetkých troch dostupných slovenských kanáloch nebolo čo pozerať. Rozrábať
o deviatej večer nejaký film na videu nemá pre mňa význam, preto som si
zobrala druhé diaľkové. Po chvíli listovania na satelite som sa zastavila na
Eurošporte, že si ho zafixujem ako zvukovú kulisu a zoberiem si nejakú
knižku.
Lenže bolo Tokyo Open Voľačo.
Pokračovanie článku / Diskusia (2)
In: Fantázia
Stalo sa to pár dní po tom Parcone, kde ma kopa známych i cudzích
ľudí častovala gratuláciami a výdatnými bozkami. Jeden z gratulantov mi
očividne podaroval aj akúsi virózu (ďakujem), lebo už v pondelok mi začalo
byť zle a stále sa to zhoršovalo. Hlava ako melón, namiesto uzlín bowlingové
gule, smrteľný kašlíček. Kolegyňa mi poradila Sinupret, ktorý uvoľňuje všetko
– a on uvoľnil. Čudujem sa, že mi sople nevytekajú ušami, keďže ináč už
dokážu tiecť všade.
In: Fantázia
Uháňala som po práci domov – poznáte ten čas okolo štvrtej
popoludní, keď davy na chodníkoch musíte rozhŕňať snežným pluhom alebo záchvatom
smrteľného, silne nákazlivého kašľa. Mierila som k mobilšopu, kde som si
mala vyzdvihnúť blok za predchádzajúcu kúpu. Už som bola na poslednej zákrute
k môjmu cieľu, keď sa o mňa obtrel slabý hlas: „Zlatíčko, mohli
by ste mi pomôcť?“
Najrýchlejšia mačka sveta 2
In: Fantázia
Dosť dávno som tu v seriáli Drobné záhady života písala
o Najrýchlejšej
mačke na svete. Teda o stvorení, ktoré vie mliečne palivo premeniť na
čistú energiu a potom sa pohybuje tak rýchlo, že sa vyskytuje na dvoch
i viacerých miestach súčasne…
In: Fantázia
Určite sa vám to už stalo: spadla vám nejaká drobnosť, napríklad
priateľova pentelka. Presne ste videli, že sa zakotúľala pod gauč. Ale keď ste
sa zohli a začali prehľadávať dané priestory, nič tam nebolo – teda nič
okrem prachu a kľúčenky, ktorú hľadáte už dva mesiace.
In: Fantázia
Je skoro jedenásť hodín večer. Dom je už tichý, deti spia. Iba zhora sa
ozývajú tlmené výkriky, brat zasa relaxuje pri nejakej počítačovej hre. Pracovný
deň ako každý iný. To znamená že som sa z posledných síl práve prinútila
vyliezť zo sprchy a prichystať si veci na druhý deň.
In: Fantázia
Prednedávnom som tu hovorila o tom, že aj v našom mieste
zaviedli v MHD čipové karty. Už mám takých plnú peňaženku. Sú oveľa hrubšie
ako obyčajné bankovky, ktoré boli spratnejšie, výhodnejšie, príjemnejšie na
dotyk a mali širšie použitie…
In: Fantázia
V našom meste boli tri kiná. Jedno staré, s balkónom, jedno
nové, pseudopanoramatické a jedno menšie bez balkóna, ale zato uprostred mesta.
A ešte jedno, ktoré nám tu sporadicky ostalo po sovietskych vojskách, ale
to nerátam. Stačili nám, aby sa človek v päťdesiattisícovom meste mal
kde kultúrne vyžiť…
In: Fantázia
Nedávno som na jednej satelitnej stanici sledovala nočné kino. Slávny
režisér, slávna hviezda, slávny film. Akčný. Psychologický. Erotický. Thriller.
Hviezda hrala umývača riadu v nejakom moteli. Vo filme zažiarila,
preukázala celé svoje slávne herectvo v absolútnej dokonalosti.
Pravdepodobne nikdy v živote nedržala v jednej ruke mastný hrniec a
v druhej hubku na riad, ale zahrala to skvele, rovnako ako bleskurýchle
tasenie pištole, útek z horiaceho auta, alebo orgazmus pod sado-maso
založenou partnerkou. Všetko s takou nenútenou prirodzenosťou, až ste mu
takmer uverili, že je naozaj trochu vyšinutým bývalým agentom ef-bí-aj.
In: Fantázia
Už to došlo až k nám. Minule, keď ma spolucestujúci v rannom
autobuse zase natlačili tvárou na sklo, všimla som si oznámenie, že od prvého aj
naša MHD vydáva cestovné lístky na čipové karty. Vraj to zníži riziko
okradnutia, netreba nosiť pri sebe peniaze a urýchli to nástup. Stačí, keď
priložíte kartu na taký obdĺžniček, stisnete príslušný gombík a z automatu
vylezie váš lístok.
In: Fantázia
Keď som prišla v piatok domov z práce, moja mama, ma čakala vo
dverách. Stala sa veeeeľká udalosť! Náš čierny kocúr Borko, rytier a myšobijca,
je známy tým, že si trúfne nielen na potkany a zatúlané papagáje, ale aj na
susedovho vlčiaka (toho však zatiaľ na koberček pred dverami neuložil).
Naposledy bol pristihnutý pri love na statného ježa (nakoniec sa obaja hráči
dohodli na remíze).
In: Fantázia
Mám starosti s mačkou. Nie takou, ako by si teraz radostne pomyslel
Thorleif, ale obyčajnou, pruhovanou, starou asi dva mesiace. Dali sme jej meno
Sirka (skratka od slova „siréna“, ale o tom inokedy). Ktosi
(fuj!!!) ju vyhodil a jedného sa objavila pod papradím v našej záhrade.
