Thriller o cestovnom lístku,

Thriller o cestovnom lístku

Prednedávnom som tu hovorila o tom, že aj v našom mieste zaviedli v MHD čipové karty. Už mám takých plnú peňaženku. Sú oveľa hrubšie ako obyčajné bankovky, ktoré boli spratnejšie, výhodnejšie, príjemnejšie na dotyk a mali širšie použitie…

Nuž, s technickým pokrokom dopredu. S fungl novou čipovou kartou na MHD som v sobotu ráno nastúpila do autobusu mieriaceho na sídlisko Západ. „Počkaj, mami, kúpim aj tebe,“ hovorím svojej rodičke s povznesenosťou čerstvého majiteľa najdrahšieho kreditu, aký sa dá v našom meste dostať. Podľa inštrukcíí panej zo SADky som najprv kartu umiestnila nad skener a po prvom pípnutí som bravúrne stlačila gombík na dôchodcovský lístok. Šofér spokojne kývol nad mojou geniálnou technickou zručnosťou a ja som hrdo zamávala mame pre očami dvoma lístkami – jedným celým osemkorunovým pre mňa a druhým polovičným.

Cestu späť zabezpečoval iný autobus a iný šofér. Vedomá si svojich skúseností a talentu som do detailu zopakovala ranný rituál. Lenže zo štrbinky tentokrát vyliezli tri lístky. „No lebo ste tam dlho držali kartu!“ zavrčal šofér a ja som si s horiacimi lícami išla sadnúť. Taká nespravodlivosť! Akože dlho? Ledva som s ňou nad tou krabicou mávla! „Určite to už má pokazené,“ utešovala ma mama. „Veď si zasa o tak veľa neprišla.“

Veru nie. Keď som sa lepšie prizrela tým trom útržkom, zahryzla som si do jazyka. Na lístkoch stálo: 4 SK – PRESTUP, 2 SK – PRESTUP, 2 SK – PRESTUP. Asi ešte nemajú dobre nastavené časovanie, pomyslela som si a tak sme došli domov.

Ráno, cestou do práce, vyliezol z automatu iba jeden lístok. Spokojne som si ho strčila do kabelky, tak isto ako ten ďalší, na druhý deň. Na tretí deň autobus nešiel a pešo v nových topánkach som si celkom zničila nohy. Večer som robila poriadky v kabelke a vyhodila z nej všetky staré lístky. A čo nevidím – pondelkový cestovný lístok 4 SK – PRESTUP, utorkový takisto!

Zatmelo sa mi pred očami. Už som počula, že kancelária MHD je preplnená ľuďmi, ktorí prišli reklamovať nekvalitné karty. Vlasy sa mi zježili, keď som si predstavila ten štvorhodinový rad, ktorý budem musieť zasa absolvovať. „Jednoducho tam musíš ísť,“ hovorí moja mama, bývalá učiteľka.

Prišlo mi zle. Automat na lístky musí byť v poriadku, veď nik zo susedov sa zatiaľ nesťažoval. Prečo práve mne musia dať nekvalitnú kartu? Ale ísť na stanicu pešo, alebo si dokonca dobrovoľne kúpiť dva lístky v cene jedného, to je proti môjmu morálnemu presvedčeniu. Veď to nie je moja chyba! „Ale revízor ťa môže pokutovať,“ hovorí mama. Učila na osobitnej škole.

Nedám! vzbúrila sa vo mne prirodzená agresivita, ktorá sa hlási k životu vždy, keď treba pred kradmou rukou brániť mojich ľudí a môj majetok. A večer som si začala budovať najpravdepodob­nejšiu modelovú situáciu:

Ráno si v autobuse kúpim lístok tak, ako sa patrí. Asi v polovici cesty pristúpi revízor. Vystupujem skoro až na konečnej, takže nemám šancu vyhnúť sa mu.

„Váš cestovný lístok,“ povie.

Podám mu ten, kde stojí 4 SK – PRESTUP.

„Kedy ste prestupovali?“

„Tu to máte napísané – 7:07, aha, autobus už zasa mešká.“

Revízor ani brvou nemihne, na podobné útoky je zvyknutý. „Kde máte pôvodný lístok, kým ste prestúpili?“

Obzriem sa po autobuse. „Nikde tu nevisí oznam, že je potrebné nosiť so sebou všetky použité cestovné lístky.“

Svaly na revízorových čeľustiach sa nebadateľne zavlnia. „Ktorou linkou ste išli predtým, ako ste prestúpili?“

„Čo vás do toho?“

Revízor si odfúkne. Nemôže to nechať tak, pretože on o tom vie a vie, že ja o tom viem tiež. Ľudia v okolí sa začnú mrviť a pokiaľ to tlačenica dovolí, snažia sa zachytiť náš rozhovor. „Prečo a kam ste o siedmej ráno prestupovali, keď miesto vášho nástupu je štvrť s rodinnými domami?“

Urobím pohoršenú tvár. „To je moja súkromná vec.“

Muž sa začne nervózne pohrávať so svojím odznakom. „Tak mi povedzte, čím ste šli!“

Zoberiem mu lístok z ruky a začnem naň trpezlivo ukazovať prstom (mám to odkukané od mamy, učila na osobitnej pätnásť rokov). „Tu to máte predsa napísané. Tu je číslo linky, tu dátum a čas nástupu, tu cena lístka, tu je pôvodný stav kreditu a tu jeho zostatok. Týmto číslam tu nerozumiem, henten počítač pri dverách je múdrejší ako ja. Ako vám môžem o tom povedať ešte niečo viac?“

Revízor sa nadýchne. „Nerobte sa, dobre viete, že vaša kreditka je pokazená!“

„Pokazená?“ Nadvihnem jedno obočie ako Spock a siahnem do kabelky. „Toto je osemapolcenti­metrový kúsok plastiku, navyše v ochrannom obale. Nemá to ani ozubené kolieska, ani tranzistory, ani relé. Ako sa TO môže pokaziť?“

„Máte chybnú kartu!“ zreve ten nešťastník.

Tentokrát sa nadýchnem ja. „Čoooo?! Chcete mi povedať, že ste mi za tisícdvesto korún predali šmejdový tovar? Že nútite ľudí stáť v niekoľkohodi­nových radoch a za ťažko zarobené peniaze im predávate nepodarky?“

Ďalej sa vývin situácie rozvetvuje. V jednej simulácii ma vyhodia z autobusu. V inej spravodlivo rozhorčená suseda zamáva svojím lístkom a zakričí „Aj mne!“ a vzápätí sa s červenou tvárou pleskne po ústach. Neskoro večer pod sprchou som si živo predstavila rozhorčený dav, lynčujúci nepredvídavého revízora. Usínala som s veľmi nepríjemnými myšlienkami na vyšetrovaciu miestnosť mestskej polície, kde už po dvadsiaty raz opakujem, že vôbec netuším, kto vlastne zapríčinil tú prestrelku v pravidelnom spoji Zlatý Potok – Železničná stanica. Vonku ešte stále húkajú sirény sanitiek…

Vyspala som sa málo. Ráno som nastúpila do autobusu s bledou tvárou, ale odhodlaná na všetko. Svojou kartou som rozvírila vzduch nad skenerom, krabica ticho pípla a zo štrbinky vyliezol lístok.

Osemkorunový.

A odvtedy je to už každé ráno v poriadku.

Vyšlo vo Fantázii

© Alexandra Pavelková

Diskusia k článku

Žiadny príspevok, založiť novú diskusiu.
Nové v bibliografii
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio

Parfuméria REFAN