Japonci a Skorojaponci,

Dolph Lundgren

Včera večer, unavená po rušnom pracovnom dni, som si chcela konečne dopriať oddych (=výplach mozgu) a zapla som si televízor. Lenže, klasika, na všetkých troch dostupných slovenských kanáloch nebolo čo pozerať. Rozrábať o deviatej večer nejaký film na videu nemá pre mňa význam, preto som si zobrala druhé diaľkové. Po chvíli listovania na satelite som sa zastavila na Eurošporte, že si ho zafixujem ako zvukovú kulisu a zoberiem si nejakú knižku.

Lenže bolo Tokyo Open Voľačo.

Také majstrovstvá v bojových umeniach. Obyčajne sa pristavím pri sumení (veľkí, pôsobiví chlapi) alebo tenise (inšpiratívne zvuky), ale tentokrát som trafila čosi lepšie. Karate. Odsledovala a patrične som okomentovala dva super zápasy – odporúčam každému, kto má občas (ako ja) medzi zubami zaseknuté neviditeľné hongkongské lanko a uši plné úžasne bojových pokrikov. Tu nie je nič viac než dvaja slušní chlapi a jeden nenápadný, mierne rituálny rozhodca. A boj.

Ale viete, čo ma najviac zarazilo?

Oni mlčali. Nekričali, necerili zuby, nefučali. Iba sa jeden na druhého sústredene pozerali, sem-tam naznačili nejakú fintu, potom udreli/kopli úplne ináč, bleskovo, až kým sa nestalo čosi, prečo jedného z nich rozhodca nevyhlásil za víťaza. Nepýtajte sa ma čo, ja to neviem. Potom ten druhý prišiel k tomu prvému a uklonil sa mu tak, že sa takmer dotkol čelom jeho hrude.

Ako otcovi.

Alebo učiteľovi.

Cez prestávku prišiel štíhly a vysoký Dolf Lundgren v klasickom kimone so svojím čiernym pásom. Hranou dlane ukážkovo rozťal niekoľko ľadových blokov naukladaných do výšky mňa, uklonil sa a odišiel. Veľmi potešujúce. Zhubný vplyv Hollywoodu našťastie nepôsobí na všetko.

Posledný zápas odohrali dvaja finalisti – Muzaffer Bacak (Nemec hádajte akého pôvodu) a Japonec, ktorého meno si nepamätám. Šablóna zápasu bola rovnaká. Ale Japonec bol lepší, dostal protivníka dvakrát na tú istú fintu a Muzaffer to už potom nezvládol – jednoducho uznal, že ten druhý je lepši. A šlus. Japonec bol vyhlásený za víťaza a obaja protivníci sa objali ako bratia. Víťaz sa išiel hlboko pokloniť rozhodcom i ľuďom, ktorí ho podporovali, a keď sa postavil na stupienok víťazov, neusmieval sa, neskákal, nemával, nestriekal šampanským. Iba tam tak stál, pot z brady mu kvapkal na kimono. Ale on sa pozeral divákom ponad hlavy a všetku tú slávu si ukladal do svojho vnútra, aby to neskôr mohol prežiť s rodinou a tými, ktorým jeho radosť patrí.

A tak sa tam správali všetci – aj Muzaffer, ktorý skončil druhý, aj ten tretí zápasník. Ako inteligentní ľudia, ktorí robia ŠPORT a ctia si svojich protivníkov.

Asi si pôjdem kúpiť kimono. Alebo ich kúpim viac a pár ich darujem.

Veď čo ak je tá športová slušnosť naozaj chytľavá?

Vyšlo vo Fantázii

© Alexandra Pavelková

Diskusia k článku

Nové v bibliografii
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio

Parfuméria REFAN