Budem požiarnikom!, Mačací denník 7. júla 2008
 |
V nedeľu ráno sme sa chystali v mieri a bez stresu osláviť jeden z tých vzácnych tohoročných víkendov, ktoré sme nemuseli stráviť u veterinára. Áno, Uma si síce zasa niekde nabila papuľku, ledva sa jej zahojil rozbitý nos (takže to s poškodeným nervom a neschopnosťou odhadnúť vzdialenosť pri skoku z výšky bude asi pravda), ale keďže náš obľúbený doktor odcestoval na zaslúženú dovolenku, museli sme sa uspokojiť s peroxidom vodíka a ichtyolovou masťou.
Napriek tomu nedeľa dopadla trochu inak. Už ráno prišlo hlásenie od Lindy: „Máš všetky mačky doma? Niečo tam hore,“ ukázala na bratove haldy dreva, „strašne mňauká. Takým tenkým hláskom.“
Veľmi sme sa tým nezaoberali. Mačky sa motali okolo mňa – varila som – a takým tenkým hláskom zvykne mňaukať veľký pruhovaný kocúr, ktorý už týždeň opaľuje Umu. Vie, že tragicky prišla o ich spoločné mačiatka, a chce si prenos svojho genofondu zopakovať. Uma si ale napoly adoptovala Miminho kocúrika Bima, takže potenciálneho nového manžela má na háku. Navyše náš vlčiak Cézar funguje ako spoľahlivá antikoncepcia, prinajmenšom sa tvári, že kocúrie spermie dokáže eliminovať aj s ich majiteľom. A tak si žiadostivý zaľúbenec vyberá vyššie postavené miesta, kam sa pes nedostane, a odkiaľ sa jeho gottovský tenor môže rozliehať po celej záhrade.
Ibaže o hodinu zvonila suseda. „Vaše mača je v odkvape na Sarvaške a tie vaše drahé mačky sa idú zblázniť, aby sa k nemu dostali!“
Pozrela som cez plot k inkriminovanej reštaurácii a skoro som dostala infarkt. Dve strieborné nádhery, tá s obojkom, i tá bez neho, rozčúlene hliadkujú pri dverách reštaurácie oproti cez frekventovanú cestu (!) a Bimbo striehne na schodoch von zo záhrady. Pozriem hore, a tam naozaj, v odkvapovom žľabe, malé pruhované, nariekalo: „Chcemísťdolúúúúú!“
Utekala som po Mimu a Umu a zahnala ich naspäť domov – našťastie v nedeľu nie je taká premávka. Rasťo obhliadol budovu a došiel k záveru, že mačiatko tam jednoducho nemalo kade vyliezť. Niekto zrejme v piatok či v sobotu večer išiel okolo a vyhodil ho na strechu – snáď len tak, zo špásu, ako je to dnes, bohužiaľ, zvykom. Sprvu iste čušalo, meravé od strachu, no keď sa začal hlásiť žalúdok a iné potreby, spustilo krik. Čo teraz s ním? Požiarnici? Mestská polícia?
„Myslíš, že sa dakoho dovoláš v nedeľu doobeda? Zatiaľ spadne alebo mačky prejde auto, také sú rozrušené,“ povedal Rasťo a šiel po rebrík. „Rukavice máš?“ zakričal na mňa zo šteblíka.
Našťastie ich nebolo treba. Mačiatko bolo vydesené, ale v Rasťovi videlo záchranu, nie ďalšie trápenie. Zniesli sme ho dolu, zježené pruhované klbko s veľkými očami, mačička, asi dvojmesačná. Na kuracinku sa vrhla s takým apetítom, že sme jej mäsko museli od papuľky odtrhnúť (odháňajúc zvedavé až dotieravé panie domu) a ponúknuť mliečko na zapitie. A potom sme ju zavreli do prepravky v zadnej izbe.
„Čo teraz?“ dumali sme, striedavo strieľajúc návrhy i argumenty proti.
- návrh: Dáme jej najesť a pustíme ju. Protiargument: Je primalá na to, aby trafila domov, zrazí ju auto alebo jej niekto ešte viac ublíži.
- návrh: Dáme jej najesť a odvezieme ju na Stráže na chatu. Tam je kolónia mačiek, ktoré záhradkári chovajú. Protiargument: Je primalá na to, aby si vydobyla postavenie v skupine, a je málo pravdepodobné, že sa jej ujme staršia mačka.
- návrh: Necháme si ju. Protiargument (maminka): Neexistuje! Tri mačky sú až až!
- návrh: Necháme si ju dočasne, rozvesíme plagáty a snáď sa jej majiteľ prihlási. Protiargument: Čo ak je chorá a nakazíme naše mačky?
- návrh: Dáme ju utratiť, je to humánnejšie, ako by sa mala trápiť. Protiargument: Nikdy.
Malá zatiaľ na nás vykukovala z prepravky, priadla ostošesť. „Mňauuuu???“ Potvora jedna hyperaktívna, nie a nie zaspať.
Nakoniec som vzala telefón. „Prepáčte, pán doktor, že vás otravujem ešte aj v nedeľu na obed. Viem, že váš kolega je na dovolenke, ale potrebovala by som len poradiť.“
A doktor poradil, celý šťastný, že ho tentokrát nevolám kvôli operácii ani inému zákroku. Popísal mi prejavy bakteriálnej infekcie, ktoré by sme mali vylúčiť, ubezpečil ma, že ak má malá vírus, tak ani izolácia nepomôže. A že máme odčerviť.
Prejavy sme vylúčili, odčervili, pre istotu aj okúpali vitalizujúcim šampónom, lebo iný sme doma nemali. Držala sa dôstojne, akoby ju doma kúpali každý týždeň. Keď obschla, ešte raz sa napapala, bez váhania našla mačací záchodík a dokázala existenciu mačacieho perpetua mobile (papať/kakať). A potom sa vrhla na Bimove hračky.
Skôr, než ju Rasťo pofotil, vyrobil plagátiky NAŠLA SA MAČIČKA a ja som ich vylepila po celej ulici, si maličká dokázala získať ako Bima, tak aj Umu. Spočiatku váhavo, no Tornádo Lou, ako sme drobca nazvali, nemá pochybnosti o vlastnostrednosti vesmíru, a jej víru sa podriaďuje celý náš mačací svet. Len Mima do nej ešte vrčí – zrejme jej farbou pripomína toho záletného kocúra – ale verím, že časom to povolí. V noci, potom ako spoločne zdemolovali zariadenie verandy, pospali s Bimom na jednej hŕbke, zatiaľ čo Uma dávala decentne pozor zobďaleč.
Dnes dáme jeden plagátik aj do chovateľských potrieb. Hneď potom, ako sa Rasťovi podarí skvačiť Tornádo Lou z vrcholca našej najvyššej tuje.
Aké že je to číslo na požiarnikov?
Aktualizované: Plagátiky a telefonáty pomohli, netrvalo ani týždeň a Tornádo Lou si našla nový domov na Kováčovej v rodinnom dome s partiou ďalších mačiek, ktoré môže teraz terorizovať.
© Alexandra Pavelková
