Ako nepokaziť poviedku,

casto_robene_chyby.jpg

Máte nápad a chuť písať. Stvorili ste poviedku, poslali ste ju do súťaže, ale príliš ste nezabodovali? Ponúkli ste svoje dielko piatim časopisom, ale ak vám vôbec odpísali, odpoveď bola odmietavá? Obstáli ste v súťaži i časopise, ale čitatelia posielajú na vašu adresu nelichotivé komentáre? Sami máte pocit, že niečo kazíte?

Pravdepodobne sa dopúšťate niektorej z chýb, ktoré sú vlastné nielen začínajúcim autorom. Väčšina z týchto nedostatkov sa permanentne opakuje, dajú sa pomerne ľahko identifikovať, a preto ani nie je príliš ťažké vyhnúť sa im. Keď nie na prvýkrát, po niekoľkých pokusoch určite.

Tento článok odznel ako prednáška na stretnutí Istrocon Martini 2003. Rozoberá 9 najčastejších chýb a možnosti ich odstránenia. Dovolila som si ich zosystematizovať na základe svojich niekoľkoročných skúseností s prácou vo workshope na www.vimka.sk, pri posudzovaní textov v literárnych súťažiach a pri korektúrach poviedok do rôznych médií.

Vaše pripomienky a vlastné skúsenosti sú vítané.

1. Akýkoľvek text, ktorý nie je román ani báseň, je poviedka

Táto povera je medzi začínajúcimi poviedkarmi veľmi frekventovaná. Typ textu „išli, išli a došli“ alebo „bojovali a bojovali“, „takto som zomrel“ prípadne „a teraz vám poviem čosi o sebe“ však nie je poviedka. Poviedka má byť príbeh alebo má vzbudiť v čitateľovi pocit, že o nejaký príbeh ide. Poviedka má navodiť atmosféru, udržať čitateľa v napätí a prekvapiť ho pointou. Sú majstri, ktorí dokážu urobiť pútavú poviedku bez príbehu, ale takých je málo.

Riešenie:

Dôkladne si premyslieť celý príbeh. Vyškrtať z neho nefunkčné a nepotrebné veci, obohatiť ho o veci potrebné. Dej, správanie sa postáv a atmosféru smerovať k prekvapujúcemu, ale logickému záveru. Nepoužívať „autorské“ riešenie (a zrazu sa z neba zniesol Batman a zachránil všetkých na palube Titanicu.) S možnosťami riešenia sa má čitateľ stretávať v náznakoch, aby si sám mohol domýšľať, ako poviedka skončí, a potom byť príjemne prekvapený, keď príbeh dopadne celkom ináč, ale predsa logicky na základe predchádzajúce­ho deja.

Už prvá veta by mala čitateľa vtiahnuť do deja. Nie je zdravé začínať poviedku obšírnymi opismi ani vnútornými pochodmi autora.

Napríklad:

Stalo sa, že sa Róbert narodil mŕtvy. Takáto nehoda môže nadobro ukončiť osud človeka skôr, než sa vôbec začal, s Róbertom to ale napokon vypálilo celkom inak.

  • takto začína poviedka Michala Spádu Pozostalí.

Alebo:

Erika O´Hara strnula uprostřed kroku. Uvědomila si, že na palouku je kromě ptáků, tří zajíců ve východním cípu a malého mývala na stromě za ní ještě něco většího.

  • Miroslav Žamboch, Divoké zásnuby

Pokiaľ máme vybratý originálny motív (prípadne motív neoriginálny, ale plánujeme ho spracovať originálnym spôsobom), rozvrhneme si kompozíciu. Kompozícia môže byť chronologická, paralelná (viac línií – pre kratšiu poviedku nevhodná), retrospektívna, reťazová, prstencová a pod., pri písaní kratších textov s jedným hlavným motívom – ako je poviedka – sa však najčastejšie používa chronologická kompozícia.

Kompozíciu pútavého príbehu si môžeme predviesť na rozprávke Medovníková chalúpka.

  1. Janko a Marienka idú do lesa na jahody. Úvod – malebný, pokojný, s náznakom napätia – malé deti idú do lesa. Niečo sa asi stane.
  2. Deti pobiehajú od jednej čistinky k druhej s cieľom nájsť krajšie jahody. Na les sa medzitým zniesla noc. Janko a Marienka zistili, že zablúdili. Stalo sa to, čo sme očakávali – situácia sa skomplikovala. Deti sú v ohrození.
  3. Janko vylezie na vysokú borovicu a v diaľke uvidí svetielko. Hľadá sa riešenie zo situácie, zdanlivo úspešne. No nádej – tu ju predstavuje svetielko – je falošná.
  4. Po namáhavom putovaní deti zistia, že svetielko je v skutočnosti okienko na medovníkovej chalúpke. Vedia, že sa to nemá, ale sú strašne vyhladnuté, preto si odštipujú medovníky zo stien a jedia ich. Vtedy sa ukáže ježibaba. Okamih uľahčenia – deti sa zasýtia sladkými koláčmi – nastáva šokujúci zvrat, namiesto riešenia sa dostanú ešte do väčších ťažkostí.
  5. Ježibaba zavrie Janka do chlievika na vykŕmenie z Marienky si urobí slúžku. Situácia je ešte napätejšia – deťom ide o život. Nevyhnutný nešťastný záver – upečenie v peci – sa odďaľuje inteligentnými čiastkovými riešeniami – keď ježibaba požiada Janíčka o prst, aby zistila, či je už dostatočne vykŕmený, chlapec jej pomedzi mriežky prestrčí len koštialik (v iných verziách papiečok).
  6. Hladná ježibaba stratí s deťmi trpezlivosť, rozkúri pec, vytiahne Janka z chlievika a donúti ho posadiť sa lopatu. Nastáva vyvrcholenie, všetko smeruje k strašnej tragédii.
  7. Janko si najprv sadne obkročmo, potom naprieč, takže sa nezmestí do dvierok pece. Nakoniec požiada nazlostenú ježibabu, aby mu ona ukázala, ako sa má posadiť. Len čo si ježibaba sadne na lopatu, deti zaberú, šup s ňou do pece a zabuchnú dvierka. Ježibaba vyletí ako dym hore komínom. Definitívne riešenie, logické vyústenie príbehu do – tentokrát – šťastnej pointy. Zlo je zažehnané, deti zachránené. To, ako sa dostanú k mame, už nie je v autorovej kompetencii – necháva sa na čitateľa, aby si domyslel nevypovedané. Trebárs, že keď deti boli voľné a vonku svietilo slniečko, poľahky našli cestu domov. Alebo možno zažijú ďalšie dobrodružstvo, ale už v celkom inom príbehu.

Pri rozprávaní, čím poviedka väčšinou je, je dôležité vybrať si typ rozprávača. Najčastejšie sa používajú rozprávač autorský (božský = vševedúci – 3. osoba), personálny (3. osoba – v celkovej šírke vnútorného a vonkajšieho života iba jedna osoba, ostatné postavy z pohľadu tejto osoby) a priamy (ich-forma). Treba zvážiť, ktorý rozprávač je pre text vhodnejší. V jednej poviedke je možné meniť rozprávačov, striedať uhly pohľadu, ale treba zvažovať triezvo, či množstvo uhlov pohľadu krátky text neroztriešti a neurobí ho nezrozumiteľným.

Poznámka: Ak hlavným hrdinom nie je nemŕtvy, príp. reštartovateľný, nepíšte o jeho smrti v prvej osobe (ich-forma, priamy rozprávač).

2. Keď píšem fantasy alebo sci-fi, môžem tam dať hocijaký nezmysel – aj tak je všetko iba fikcia

Aj sci-fi či fantasy príbeh má pôsobiť funkčne a logicky v prostredí, v ktorom sa odohráva. Dej, atmosféra, postavy majú byť prirodzené, dôveryhodné – SF alebo F (H) je príťažlivá iba vtedy, keď by sa príbeh za určitých okolností alebo v určitom svete mohol naozaj stať.

Riešenie:

Naštudovať si problematiku, ktorej sa venujete, prípadne písať iba o tom, čomu rozumiete. Napríklad pri písaní fantasy sa ťažko zaobídete bez určitých znalostí historických zbraní, šermu, anatómie, jazdectva, astronómie, pravidiel prvej pomoci a podobne. Znalosti v odbore výroby kvasených nápojov, mečov alebo konských postrojov sú vašou výhodou.

3. Keď je dobrý príbeh, na gramatike a štylistike nezáleží

Zlá gramatika a štylistika zhoršuje kvalitu textu a odvádza čitateľovu pozornosť neželateľným smerom.

Riešenie:

Ak vám gramatika nejde, požiadajte niekoho, kto sa v tom vyzná, aby vám poviedku opravil. Alebo si zoberte príručku pravopisu a nejakú učebnicu slovenského/českého jazyka pre 6. – 7. ročník základnej školy.

V skratke najčastejšie gramatické chyby:

  1. Y/I

Algoritmus písania i/y v koreni DOMÁCICH slov:

1. Ak je predchádzajúca spoluhláska

  • tvrdá ⇒ Y
  • mäkká ⇒ I
  • obojaká ⇒ podľa pravidiel slovenského pravopisu, postupujeme ku kroku 2.

2. Je slovo vo vybraných slovách?

  • áno ⇒ Y
  • nie ⇒ I
(kliknite na obrázok → väčšia verzia)
V spisovnej slovenčine je teda medzi 144 tvarmi vzorov podstatných mien iba 5, kde sa na konci píše ypsilon. Takže žiadni statoční rytiery. (Mimochodom, ani oheň horý. Horieť je sloveso a skloňovať ho podľa vzoru pekný nie je veľmi duchaplné, hoci množstvo autorov to tak robý :-). Rovnako často – bohužiaľ aj v mnohých oficiálnych vyhláseniach – nájdeme delikatesy typu žiadny statočný rytieri – pravdepodobne podľa nezlomnej logiky, že keď n je tvrdá spoluhláska, nasledujúce y jednoducho nemôže byť mäkké.

A ako potom napísať mam_čkn_?

Algoritmus písania i/y na konci podstatných mien:

1. krok: ROD

a. mužský

b. ženský (iba v žena, Gsg, Asg, Npl)

tu nikdy: c. stredný

2. krok:

a. mužský rod

tu nikdy: i. životné

ii. neživotné

b. ženský

3. krok: vzor

a. ženský iba v žena, Gsg, Asg, Npl)

b. mužský iba v dub, Gpl, Apl

teda spolu 5 tvarov

Vlastné mená Hojne používané tzv. „indiánske mená“, teda dvoj a viacslovné malebné pomenovania sa správne píšu takto: Sokolie oko, Lotosový kvet, Ten, ktorému spadlo mäso do ohňa, teda veľké je len prvé písmeno.

Špeciálny problém sú čiarky. Čiarky v jednoduchej vete sú pre mnohých začínajúcich autorov v podstate intuitívnou záležitosťou, ktorú zvládajú na počudovanie takmer bez ťažkostí. Horšie je to v súvetiach. V zásade platí, že každé sloveso v činnom tvare znamená jednu samostatnú vetu, ktorú treba od inej oddeliť čiarkou. Pokiaľ sú v zlučovacom súvetí spojky a, ani, aj, alebo, či, ako, pred ne čiarku nepíšeme (prídeš či neprídeš?; zavolá alebo pošle list). Pred ostatné spojky áno. Pred tieto spojky sa čiarka píše iba v prípade, že je súvetie výrazne iné než zlučovacie. Zvlášť majú autori problémy so spojkou a. Pred a sa čiarka vždy píše v tomto – veľmi častom – prípade: Pred spojením spojky s ďalšími (a preto, a teda, a tak, a rovnako, a keď…) Neplatí v spojení a potom.

Čiarka sa píše za vsunutou vedľajšou vetou aj vtedy, ak za touto vetou nasleduje spojka a, pripájajúca druhú hlavnú vetu alebo viacnásobný vetný člen.

Rozkázal, aby mu priviedli koňa, a vydal povel k útoku.

Písanie čiarok je celá veda, odporúčam Prehľad gramatiky a pravopisu slovenského jazyka. Didaktis Bratislava, 2000, ISBN 80–85456–64–8

Medzera sa dáva po každej bodke, čiarke, dvojbodke, výkričníku a otázniku. Pred týmito znamienkami sa medzera nedáva. Medzi slovami sa dáva iba jedna medzera.

Ak chceme, aby výpoveď (veta alebo slovo) zostala nedokončená (apoziopéza), používame tri bodky, nie päť, nie pomlčku ani celý vybodkovaný riadok.

Priama reč:

Umiestnenie úvodzoviek v priamej reči má svoje pevné pravidlá.

„Voniaš ako lesná čistina za letného rána,“ vydýchol. – je dobre.

„Voniaš ako lesná čistina za letného rána“, vydýchol. – je zle.

Oboje úvodzovky umiestnené hore sú v spisovnej slovenčine nesprávne (pozn. webmaster – samozrejme, prehliadače to zobrazujú práve takto).

Príklad:

P = priama reč U = uvádzacia veta

1. spôsob:

U............­.........: „P..........­.............­..(!?)“ U............­.........: – P............­.............(!?) –

2. spôsob:

„P..........­.............­..,(!?)“ u............­..........

  • P............­.............,(!?) – u............­..........

3. spôsob:

„P..........­.............­..,“ u............­........., „p..........­.............­....(!?)“

  • P............­.............,(!?) – u............­........., – p............­.............­..(!?) -

Zo štýlotvorných prostriedkov má veľa autorov ťažkosti s odsekmi (čes. odstavcami). Odsek sa voľakedy pokladal za interpunkčné znamienko – za jeho úlohu sa považovalo len to, že má iba graficky členiť text. Teda sa na odsek pozeralo len ako na formálny prostriedok. Odsek je však bilaterálna jednotka (Mistrík) – má obsah aj formu.

Vo všeobecnosti platí: Jeden motív (motivačný celok) = jeden odsek. Teda jedna akcia = jeden odsek. V praxi to znamená, napr. pri priamej reči, že jeden hovoriaci vysloví svoju reč a urobí k tomu prislúchajúce veci v jednom odseku. Akonáhle zareaguje iná postava, presunieme ju do ďalšieho odseku. V prípade, že tá istá postava urobí niečo nečakané alebo akčné, je vhodné zdôrazniť to novým odsekom.

Napríklad:

Kerning prižmúril oči. Zľahka, takmer s láskou sa perami dotkol jej krku. „Voniaš ako lesná čistina za letného rána,“ vydýchol a počkal, kým jej vzrušenie naplnilo žily krvou.

Vtedy sa zahryzol.

Odsek je veľmi dôležitý stavebný prvok textu už i z toho hľadiska, že upriamuje čitateľovu pozornosť na čosi nové. Keby sme chceli znázorniť, ako čitateľ vníma odsek, bolo by to asi takto:

Šrafovaná časť vyznačuje územie, ktorému čitateľ venuje najväčšiu pozornosť. Teda je rozumné dávať nové, rozhodujúce, zaujímavé veci na začiatok odseku. Zvyšok odseku má iba rozvíjať to, čo bolo dôležité.

Krkolomný slovosled alebo nesprávne použitie niektorých výrazov na dobrom dojme nepridá. Tak isto zle pôsobia vulgárne slová na zlom mieste alebo nadbytočné používanie uvádzacích viet k priamej reči.

„No tak dobre,“ súhlasil. je typickým príkladom zbytočnej uvádzacej vety.

Rovnako sú zbytočné uvádzacie vety, pokiaľ presne vieme, čo kto povedal.

„Rada by som vedela, či vydržíš s nami tancovať až do svitania,“ chcela vedieť kráľovná víl.

„Samozrejme, že vydržím,“ povedal sebavedome Hlúpy Jano.

Ak je uvádzacia veta nevyhnutná, aby sme odlíšili hovoriaceho od ostatných, nemusí jej základ tvoriť vždy slovo povedal alebo opýtal sa a podobne. Hovoriaceho môže označiť nejaká príhodná činnosť, napr.:

„Samozrejme, že vydržím,“ zamračil sa Jano.

„Samozrejme, že vydržím.“ Jano sa neisto sa poškriabal po hnedej brade.

Jano sa napil sa z podávaného pohára. „Samozrejme, že vydržím.“

Opakovanie slov a mien je tiež jedným z problémov, ktoré znehodnocujú text. Ak máte malú slovnú zásobu, zoberte si synonymický slovník. V prípade, že pracujete s textovým editorom, používajte tezaurus. Ak sa váš hrdina volá Ďuro, nehovorte mu Ďuro pri každej príležitosti – využite to, čo ste o ňom už čitateľovi prezradili. Takže z Ďura môže byť o tri riadky nižšie zbojník, inde holobriadok alebo Štiavničan.

Pokiaľ pri písaní poviedky používate nejaké „pracovné meno“ postavy a neskôr sa rozhodnete premenovať ju, urobte tak dôkladne v celom texte. Buď si poviedku pozorne prečítajte alebo použite CTRL F. Pri hromadnej zámene (opraviť meno v celom texte) majte na zreteli flektibilnosť nášho jazyka. Ak sa váš hrdina volá Ronan a neskôr sa rozhodnete, že je pre neho najvhodnejším menom Hrajnoha a použijete funkciu Ronan ZAMENIŤ ZA Hrajnoha, vzniknú vám zaujímavé patvary (pekelný démon zrazil Hrajnohaa k zemi). Za osvedčené považujem zvoliť mená, ktoré patrí do toho istého gramatického vzoru, a potom meniť iba ich kmeňovú morfému (Vimk׀a-Radk׀a-Šárk׀a-Stračk׀a-Borievk׀a).

Veľmi veselou chybou, patriacou do tejto skupiny, je hromadné zamieňanie chybných slov. Treba si uvedomiť, že keď chcete zameniť nejaké slovo, hlavne kratšie, toto slovo môže tvoriť časť slova iného – s úplne iným významom. Všeobecne známy príklad: Keď sa dozviete, že je správnejšie, ak je v texte „troll“ namiesto „trola“, a dáte príkaz zmeniť všetkých „trolov“ na „trollov“, môžu vzniknúť slová ako „kontrolloval“ a pod. Riešenie je síce pracné, ale účinné – pri zamieňaní sa treba posúvať od slova k slovu (HĽADAŤ ĎALEJ) a zamieňať len to, čo je naozaj potrebné.

Poznámka: Vulgarizmy alebo nespisovný prejav sú v niektorých výnimočných prípadov žiaduce – pokiaľ si to vyžaduje umelecký zámer autora. Väčšinou sa to týka priamej reči, ale aj ak zvolíte za rozprávača mentálne retardovaného zametača, tento sa nemôže vyjadrovať ako decentný pracovník jazykovedného ústavu.

4. Nemusím sa trápiť s opravovaním, opraví mi to redaktor

Je možné, že keď sa presadíte v niektorej súťaži a vaša poviedka sa dostane do zborníka, usporiadatelia naozaj poveria úpravou textu niekoho, kto sa v tom vyzná. Ak však posielate do súťaže alebo časopisu poviedku, ktorá hýri vyššie uvedenými chybami a ešte k tomu aj preklepmi, zle zvoleným fontom, ktorý nezobrazuje mäkčene alebo dĺžne, zriedka čitateľov ohúri váš výnimočný talent.

Riešenie:

Pozrite si nejakú knihu alebo časopis a všímajte si veci, ktoré vám doteraz unikali – ako je predsadenie textu, delenie slov, už spomenuté medzery či pravidlá písania priamej reči. Text si po sebe prečítajte, použite funkciu kontroly pravopisu, prípadne dajte váš výtvor skontrolovať nejakému známemu, ktorý má s takýmito textami viac skúseností.

5. Čím je poviedka dlhšia, tým je lepšia

Poviedka má byť iba esenciou príbehu. Obšírne vysvetľovania technických záležitostí, dialógy, v ktorých sa nedeje nič, čo by posúvalo príbeh ďalej, podrobné opisy a hrdinovia, ktorí neurobia celý čas nič podstatné, sú zbytočné. Takýto text čitateľa unavuje a zbavuje ho chuti dozvedieť sa koniec. Poviedka väčšinou zostáva nedočítaná.

Riešenie:

Škrtať.

6. Iných autorov nečítam, aby som si nepokazil štýl

Pokiaľ od samého začiatku cieľavedome pracujete na nejakom originálnom, šokujúcom štýle, výsledkom bude pravdepodobne typ textu, ktorý sa bude páčiť jedine vám.

Riešenie:

Zabudnite, že si budujete nejaký štýl. Nehanbite sa siahnuť po dobrej knihe a zamyslieť sa nad tým, prečo ju považujete za dobrú. Ak sa čosi z cudzieho štýlu prenesie do vášho vlastného, nevadí – svoj štýl si utvárate podvedome vzájomným pôsobením mnohých vplyvov, prečo by mal teda dobrý príklad prekážať?

7. Poviedka, ktorú som práve dokončil, je najgeniálnejšie dielo, aké som kedy napísal

Takýto prístup je normálny. V mysli máte odraz príbehu tak, ako ste ho budovali, so všetkými logickými prepojeniami, príčinami a dôsledkami. Váš zámer sa však nemusí zhodovať s výsledkom, teda textom, ktorý ste dali na papier (do počítača).

Riešenie:

Nechať text odležať, venovať sa celkom iným veciam a po istej dobe si poviedku zasa prečítať. S odstupom času budete prekvapení, aká nedokonalá vám bude pripadať a koľko tam nájdete chýb.

8. Všetci hovoria, že moja poviedka je dobrá.

Je to častý jav, hlavne keď vaši čitatelia sú vaši blízki.

Riešenie:

Dajte svoj výtvor prečítať niekomu, kto vás nemá rád ani vám nie je nič dlžný.

9. Každá poviedka má prinášať morálne posolstvo

V podstate je táto domnienka správna. To, čo však chcete odovzdať svetu, nesmie pretŕčať nad vlastný príbeh ani inak robiť poviedku nečitateľnou. Nepodceňujte čitateľa – čitateľom sa volá preto, lebo vie čítať, a pravdepodobne vie používať aj vlastný mozog. Ak napíšete poviedku tak dobre, aby sa nad ňou čitateľ zamyslel, určite sám príde na to, čo ste mu vlastne chceli povedať.

Na druhej strane, poviedka nemusí byť zlá, aj keď nenesie žiadne vážne posolstvá. Ak autor čitateľa pobaví, prinesie mu na chvíľu radosť zo života, môže byť šťastný, že dokázal aspoň toto.

A navyše, keď sa vyhnete všetkým spomenutým chybám, stanete sa dobrými, uznávanými a slávnymi, kritici budú vyzdvihovať vo vašich prácach také morálne posolstvá, o ktorých ste ani netušili, že ste ich tam dávali.

S nádejou

Alexandra Pavelková

Vyšlo vo Fantázii

© Alexandra Pavelková

Diskusia k článku

Kliknutím na názov príspevku sa presuniete do diskusného fóra.

 Ad Ako nepokaziť poviedku rejzo 29. 09. 2009 12:25
 RE: Ad Ako nepokaziť poviedku Alexandra Pavelková 29. 09. 2009 13:17
 Pokrytec Droto 13. 05. 2013 07:29
 RE: Pokrytec Alexandra Pavelková 13. 05. 2013 08:47
 Ospravelnenie droto 13. 05. 2013 09:21
 RE: Ospravelnenie Alexandra Pavelková 13. 05. 2013 12:25
Nové v bibliografii
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio

Parfuméria REFAN