Ako medvede nakoniec neboli v poľskej krčme, Mačací denník 23. júla 2008
Medveďa sa fakt bojím. Ten strach mi kazí pôžitok z obľúbených prechádzok lesom, kde sa cítim „Konečne doma!“, hlavne po príliš dlhom sedení za počítačom. Najradšej brúsim zmiešaným porastom na Stráži pri Zvolene alebo v okolí Kaľamárky pod Poľanou, akože na hubách, ale v skutočnosti nasávam vôňu domova a nabíjam sa pozitívnou energiou.
Až na tie medvede. Sú, aj na Stráži aj na Poľane. Párkrát som ich počula, našťastie dosť ďaleko, párkrát som našla ich stopy, raz roztrhaného koňa, ktorého mrcinu tam vyhodili lesníci, s veľkými šľapajami naokolo. Cítim pred medveďmi rešpekt, pretože viem, že keby mi nejaký ozaj chcel ublížiť, nemám šancu. A, ak mám priznať pravdu, podľa lesného práva on do lesa patrí a ja nie. Takže si dávam pozor a bojím sa, našťastie len tých medveďov a nie celého lesa ako Holdstock.
Keď sme sa na minulotýždňovej dovolenke v Tatrách po prvýkrát vzdialili od masových turistov a vybrali sa do skutočných hôr, začali mi chodiť po rozume aj veľké lesné šelmy. Užívala som si mokré stromy, mokrú kosodrevinu a mokré skaly (celý týždeň pršalo a bolo zima), užívala som si hmlu hrôzostrašne na nás padajúcu z končiarov, aj dážď a občasné slniečko, stovky vodopádov križujúcich horské chodníky, kde bolo treba preskákať a preliezť po reťaziach alebo bez nich, aj boľavé nohy a zmrznuté ruky po búrke, ktorá nás zachytila na samom vrchu cestou z Hrebienka na Sliezky dom. Ale podvedome som vždy jastrila po hustejších krovinách či poza skaly, či sa neukáže hnedá kopa pohybujúca sa naším smerom.
„Keby tu s nami bola Bobok,“ rozveseľoval ma Rasťo, ktorý pozná môj strach, „zahnala by všetky medvede na druhú stranu Tatier do Poľska. Tam by sa schovali do ďalekej krčmy a zaliezli pod stôl dovtedy, kým sa s Bobkom nevrátime domov.“
Ale Bobok zostala doma so zvyšnými troma mačkami.
„A nestačilo by, keby som začala pokrikovať: Bobok, pusti už toho medveďa, chyť si dačo iné?“
„Slovenskí turisti v Tatrách nehulákajú,“ zmrazil ma Rasťo.
A tak medvede do Poľska neutiekli.
Ba čo viac, začali si k nám dovoľovať. V utorok večer, keď sme sa vrátili premrznutí a premoknutí z Belianskej jaskyne (stáli sme dve hodiny v rade na vstupenky), ledva sme sa stihli prezliecť do suchého, pribehol domáci.
„Poďte sa pozrieť, máme na čerešni medveďa.“
Najprv som si myslela, že si robí srandu, ale ruky už automaticky habali po foťáku a nohy utekali na balkón. A tam – naozaj – tri metre odo mňa sa na mladej čerešni pásol statný maco. Priťahoval si jednu vetvu po druhej, citlivou papuľou sa vyhýbal listom a labužnícky prehltával dozreté šťavnaté plody aj s kôstkami.
„Zavolám políciu?“ vykrikoval domáci. Od ostatných hostí padali rôzne návrhy, vrátane JOJ-ky, ochranárov a členov mestského zastupiteľstva. Problém je totiž v tom, že maco je chránený, a tak sa majiteľ zúboženej čerešne mohol len prizerať, ako ťažký lupič láme krehké konáre a šudí ošklbané listy na trávu.
Kým sme odušu nakrúcali a cvakali, maco pokojne zliezol zo stromu, pozbieral si čerešničky, ktoré pozhadzoval na zem, nenáhlivo podišiel k plotu, prehupol sa cezeň a za ťaživého ticha, ktoré vyvieralo z papulí salašníckych psov, zmizol v húštine. Večer prišla STV-čka, urobila krátky dokument (chceli aj rozhovor, ale zdvorilo som sa ospravedlnila, že som na dovolenke a vtedy nepracujem), a odpálila.
Na druhý deň šiel maco do televíznych novín. Okrem toho šla na políciu žiadosť o zásah, na všetky možné kompetentné miesta podobné žiadosti, i s video a foto dokumentmi a výpoveďami zúčastnených.
Okrem toho šiel maco na druhý deň aj na druhú čerešňu. Na tretí znova, ignorujúc obrovských psov i nás, ľudí s foťákmi a kamerami v úctivej vzdialenosti. Vedomý si svojej sily nás mal na háku, veď predsa Bobok, postrach medveďov, dokonca aj Mima, zabijak všetkého živého, ostali vo Zvolene. Nebolo to extra bezpečné, zvlášť keď suseda išla s kočíkom a medveď sa vynoril z krovia pred jej domom – nezostávalo jej nič, iba čakať, čo sa bude diať, a snažiť sa upokojiť srdce v hrdle. Tak sme si postupne na to zvykli. Škoda sa báť, keď jeden aj tak nikdy nevie, z ktorej strany sa chlpáč s pazúrmi ako dýky vynorí.
Medveď tam bol ešte stále, aj keď sme odchádzali. Za celý ten čas neboli kompetentné inštitúcie schopné dotiahnuť vec do spoľahlivého konca. Už nám bol všedný, každodenný, rovnako ako tatranské vodopády. Znepokojivé na tejto kauze ale je, že kým sa orgány rozkývajú, medveďko si nájde iné pôsobisko, dobre sa napapá a zaľahne k zimnému spánku. A na jar tu namiesto dvojročného čerstvo odstaveného pubertiaka budeme mať horu svalov a zubov s výbornou pamäťou, ktorá pôjde presne tam, kde ho dobre nachovali už predtým.
Okrem toho ma štve ešte jedna vec: Bojím sa aj žralokov. Koncom augusta ideme na južnú Krétu. Dúfam, že tam na mňa žiadny nevyskočí zo sprchy, lebo Umu a Mimu, ba ani Bima so sebou neberieme a grécke orgány sú ešte pomalšie ako tie naše.
© Alexandra Pavelková