Alexandra Pavelková - spisovateľka a publicistka, autorka príbehov o Vimke (vedma Vimka)

Niet človeka, ktorý by nepoznal rozprávku o Janíčkovi a Marienke. Je taká otrepaná, že ju používam ako príklad kompozície napínavého príbehu v návode Ako nepokaziť poviedku. Máme ju zafixovanú v podvedomí, núti nás pochybovať, či ísť, alebo neísť za svetielkom na konci tunela. Veď ktovie, či nás dovedie k záchrane, alebo k ničote?

V nedeľu bolo prekrásne. Teplota okolo nuly, ale ostrá žiara popoludňajšieho slnka vytiahla von nielen chovateľov a ich psov, ozdobujúcich chodníky popri ceste malebnými kôpkami, Rómov, ktorí využili voľný deň na dovoz palivového dreva z blízkeho lesoparku, ale i nás, obyčajných ľudí, ktorí majú dosť svitu monitora a lesnej vône aromatickej sviečky. Slniečko sa ponáhľalo ukryť pred mrazom za kopec, tak sme aj my pridali do kroku, aby sme stihli našliapať ešte pár kilometrov lesom za vidna.

„Nejdeme tam? Stihneme sa vrátiť, kým bude tma,“ hovorím priateľovi a ukazujem smerom, kde by mala byť diaľnica.

Naháňali sme posledné lúče, prepletajúce sa pomedzi bezlisté hraby a duby. Možno sme zašli trocha ďalej ako obyčajne, pretože zrazu obzor otmavel, nebo sa zachmúrilo a spredu zavanulo tajomným chladom.

„To musí byť ihličnatý les. To je čudné, nikdy predtým som si ho nevšimla,“ uvažujem, hľadiac na tú zdanlivo nepriechodnú hradbu mladých, husto nasadených smrekov. Snáď tu bola kedysi škôlka, možno tu nasadili vianočné stromčeky a nechali ich vyrásť…

„Omrknime ho.“ Rozhodnutie sa zhmotnilo vo vzduchu. Vnorili sme sa dnu.

Ocitli sme sa v inom svete. Tma. Neuveriteľné ticho, ešte aj na spiaci zimný les. Žiadny podrast, len ihličie a suché konáriky. Stromy nasadené tak husto, že sa len s ťažkosťami dalo predierať ďalej, ale kde – tu sa lesom rozbehol rovný chodníček po vypílených smrečkoch. Človek sa bál zašepkať v očakávaní, že spoza najbližšieho kmeňa vykuknú svietiace očká trpaslíka alebo zasviští elfský šíp. A zrazu…

„Čo je to tamto?“ natiahnem prst v jednej z vyrúbaných chodbičiek.

Priateľ zaostrí. „Nejaké svetielko. Vyzerá, ako keby tam horelo.“

Skôr by som pristala na možnosť, že je to odblesk od dobre vyleštenej zbroje alebo také niečo, ale rácio tvrdí, že je to nezmysel. V lese je tma, čože by sa od nabrúsenej čepele odrážalo?

„Poďme sa pozrieť.“

Zakrádali sme sa opatrne, občas sme zastali, váhali. „Čo ak si tam dačo varia feťáci?“ Obzeráme sa, nikde nikoho, ticho visí nad lesom ako mokrá handra. „Vyzerá to ako reflektor. Alebo baterka, asi si ju zabudli lesníci,“ uvažujeme, aj keď nedeľa nie je obľúbeným pracovným dňom a od piatku by už boli baterky vybité. Peniaze vyhárajú na Jána, víly by v tých ľahkých róbach zamrzli a Dvanásti mesiačikovia vítajú zblúdilcov iba počas fujavice. Lenže s každým ďalším krokom žiara narastala, napätie stúpalo. Keby to bol oheň, cítili by sme dym, dofrasa, tak čo tam vlastne horí?

Posledné kroky sme sa priam preplazili, využívajúc každý konár, za ktorým sme sa mohli skryť. Nakoniec sme sa hrdinsky prepracovali až na siahu od žiariaceho objektu, a vtedy sme to konečne rozoznali.

Pomedzi náhodnú medzeru v rade stromov sa preciedzal posledný slnečný lúč. Bohatiersky sa prerezával štrbinou a s razantnosťou Gandalfovej palice sa opieral o… plastovú fľašu, pohodenú na okraji nečakanej čistinky. Fľaša fotóny s radosťou prijímala a o dušu – ak fľašky od ovocného vína majú dušu – ich rozhadzovala okolo seba, bezhlasne volajúc: „Som diamant, som diamant!“

„Vyber foťák!“ habla som po puzdre, ale neskoro. Krása je vec pominuteľná a nečaká na technikou vybavených nedeľných turistov. Plamienok naposledy blikol… a zostal len neveľmi čistý kus umelej hmoty.

Posmutneli sme. Záhada sa nekonala. Žiadne rusalky, žiadni elfi, ba ani len škriatok podkameňový. Iba sme čistou náhodou boli v správnej chvíli na správnom mieste.

Alebo možno neboli. Tá takmer dokonale okrúhla čistinka, porastená machom a ploníkom, taká neuveriteľná v tomto prehustom lesíku, mi niečo pripomína. Na takej zvykne tróniť istá kráľovná…

Na jar prídeme zase.

Vyšlo vo Fantázii