Pribudlo nás,
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Taký krik! Nie rozmaznaná snaha upútať pozornosť, ale volanie o pomoc. Občas dvojhlasne, občas troj… Nedalo sa to presne určiť, lebo hlavná siréna prehlušila všetko. Jej zvuk sa tiahol sa ponad stromy, ponad ploty a slnkom vyprahnuté hriadky jahôd.
„Nevieš, či u susedov nemajú mačiatka?“ spýtal sa Rasťo, keď sa vrátil zo záhrady.
„Sotva.“
Pre istotu sme sa šli pozrieť. Krik bol taký dôrazný, že zdroj sme lokalizovali ihneď. Susedovci majú konča pozemku takú malú neuzavretú dreváreň. Sused kedysi stolárčil, ale pred pár rokmi zomrel, a tak sa sušiareň dreva premenila na akúsi bordeláreň. A tam, neviditeľné, ale zato veľmi dobre počuteľné, sa ukrývali.
Bol piatok ráno po našom nočnom príchode z dovolenky.
„Žeby sa u nich okotila mačka?“
„Behala tu dáka pouličná trojfarebka,“ spomenula si mama. „S veľkým bruchom.“
Nabila som do práčky tričká presiaknuté potom a čiernym pieskom, oprala a išla rozvešať vonku, lebo pri 35 °C v tieni bielizeň schla na počkanie. Vzdialené mňaukanie doliehalo až k sušiaku. Nechala som pranie praním. Chvíľu sme na seba vykrikovali cez plot, ale neukázali sa. Ani keď som vešala druhú a tretiu pračku. Zato naša konverzácia s malými privolala naše dospelé mačky. Mima vetrila ako šarkan (síce, podľa vzhľadu skôr Godzilla krížená s Kung-fu Pandou), Bim vyskočil na múr tak, aby na neho susedov vlčiak nedočiahol, ale bližšie overiť situáciu sa bál.
Aj by som nasledovala Bimkov príklad. Ale u susedov doma nik, len pes. Mačiatka plakali do večera, vtedy už bolo jasné, že s ich mamou – ak ňou vôbec bola dotyčná trojfarebka – sa muselo niečo stať. Chodila som sa im prihovárať a bezmocne som vyzerala susedu, kedy príde z práce.
Keď sa stmievalo, už som visela u nich na bráne. „Dobrý večer. Pustili by ste ma dozadu k vášmu drevu?“
Trvalo skoro hodinu, kým sa nám podarilo vydolovať všetky. Počuli vo mne nádej, motkali sa a blúdili medzi poukladanými doskami, snažili sa prísť vzdušnou čiarou, no cesta samá prekážka. Nemohla som vliezť za nimi, lebo halda dreva sa mohla zrútiť a pochovať nebožiatka pod sebou. Boli štyri. To najmenšie, čierne, na prvý pohľad v zlom stave, krbáľalo a potkýnalo sa na moje volanie samo, pretože som sa nemohla pretisnúť cez úzku štrbinu. Akoby malo zlámané nôžky alebo chrbticu.
U nás doma hltavo pili, až bolo treba robiť nasilu prestávky, aby si neublížili. Rovnako s jedlom. Maličký černoško, celý od blata a vychudnutý, mi skoro zjedol prst – ale aspoň sa ukázalo, že nemá nič zlomené. Boli sme s nimi hore dlho do noci. Ešte v ten večer (opatrným vypytovaním sa najbližších susedov) sme zistili, že mačiatka boli v bordelárni pravdepodobne už od stredy. Tri dni bez jedla, vody, v horúčave. Nemali nič, len svoje hlásky. A všetci susedia svorne tvrdili, že o nich netušili, len čosi-čosi sa im konča záhrady nepozdávalo. Ale nikomu neprišlo na um sa tam zájsť pozrieť…
V sobotu ráno sa stav malého nezlepšil, a zistili sme, že neistú chôdzu má ešte jeden kocúrik. Vyzeralo to následok vyhladovania a straty tekutín, nuž sme utekali za veterinárom. Skonštatoval dve zdravé mačiatka a dve so zrejme ešte nevyvinutými nervovými zakončeniami. Zamrazilo ma, pretože sa mi celú noc snívalo s uspávacou injekciou.
„Možno z toho vyrastú,“ povedal však vet, pichol im vitamín B (ale sa sťažovali!), nasadil antibiotiká kvôli prípadnému zápalu. Že po predĺženom víkende sa uvidí, čo ďalej. Najslabšiemu sme vyrobili vytapacírovanú škatuľu, izolovali sme ho od ostatných, aby po ňom nestúpali, a rozhodli sme sa, že mená im zatiaľ pre istotu nedáme, ale budeme ho stimulovať.
A tak sme stimulovali. Hladkaním, cvičením, papaním i mačacím mliečkom, taká tá mrňauuuá fľaštička za euro. Vykúpili sme všetky zásoby v meste. A začal kolotoč. Čistiť záchodíky a utierať štyri ritky, zadné labky, brušká a koberec od hovienka desaťkrát denne nie je žiadna labuž. Kto nepozná „perpetuum mačile“ (koľko dnu, toľko von), nevie, čo je to hygiena. No a mačacie mliečko… Z kravského majú hnačku, tak treba mačacie. To z hypermarketu je síce drahé, lenže nie je to nič oproti mliečku pre malé mačiatka, ktoré sa predáva sušené vo veterinárnej lekárni. Ale chápem. Asi veľa platia dojičom. Je to ozaj náročný džob, presvedčiť mačku, aby sa stala dojnicou. Aj prístrojček na dojenie musí byť fajnovo sofistikovaný, možno japonský. A úrazová poistka k tomu… Možno by sa im viac oplatilo dojiť tigrice. Jedna čerstvo okotená tigrica nie je nebezpečnejšia ako 200 rozzúrených dojčiacich mačiek, mlieka je rovnako a firma ušetrí na prístrojčekoch (stačí jeden) a na ľudskej sile (a možno aj na kŕmení pre tigricu).
V utorok k nám prišiel náš stály veterinár (v sobotu nemohol, kvôli konským pretekom). Prehodnotil niekoľko iných možností a poradil nám, že ak malého ostatní nebijú, treba ho včleniť do kolektívu. Pretože ak mu v mozgu chýba informácia o chodení, môže to aspoň odkukať od súrodencov. Znova sme prebudovali štvrť bytu, hracie plochy vystlali vrstvami pokrovcov, narobili tunely, aby sa malý mal kadiaľ bez otĺkania prepchávať. To už všetci zvládli záchodík a papanie z misky.
Samozrejme, že v prvé dni sme sa pokúšali o karanténu, pretože fullkontakt dospelých očkovaných mačiek s malými neočkovanými mačatami predstavuje riziko. Pravda, karanténa je u nás skôr filozofickým pojmom ako fyzickým stavom tela, a ani tento status nebol dlho udržateľný – mačatá sa ukázali ako príliš živé a dožadujúce sa pozornosti i priestoru.
Naše mačky na ne zatiaľ frflú. Bim (5,5 kg) má kino, fascinovane celé hodiny pozoruje hry miniatúrnych (cca 500 g) chlpáčov a nie vždy sa mu podarí iba prizerať. Mima do nich ježibabovsky syčí, domov sa chodí iba vyspať a zásadne sa vyhýba miestnostiam, kde by sa mohli maličké vyskytovať. Dúfam, že stres jej uľahčí chudnutie, kým sme boli na dovolenke, pribrala kilo.
Vetova rada mala účinok. Maličký sa za týždeň naučil sedieť, samostatne papať z misky a ísť na záchodík. Pri večerných naháňačkách sa dokáže premiestňovať závratnou rýchlosťou. Je ako bicyklista – kým trieli, hýbe sa. Keď zastane, spadne. Zato lezec je prvotriedny. Jeho brat s neistými nôžkami zatiaľ tiež nie je nijaký tanečník, ale behanie a skákanie mu ide dokonale. Vet mal pravdu s učením a prispôsobovaním sa – keď sa súrodenci hrajú s naším maličkým, ľahnú si k nemu…
Po týždni definitívne obsadili verandu veľkým mačkám, urobili si základňu v kuchyni (pri miskách našich veľkých mačiek) a pokúsili sa o inváziu do obývačky. Mima do maličkých stále syčí, ale vďaka tomu sa dá používať ako živá barikáda medzi obývačkou a spálňou. Tam, do posledného Miminho útočiska, zatiaľ drobci nesmú. Bim sa dvakrát denne povznesie nad všetko nepohodlie, zalezie na záchodík, zavrie oči a napriek štvorhlasnej otázke: „Čo tam tak dlho robíš?“, sa zbaví toho, čo mu tlačí dušu.
Nuž sme sa s tým zmierili a dali sme im mená. Dievčatko, ktoré možno všetkým zachránilo svojím krikom život, dostalo meno Sirka. Nielen Sirka ako Siréna, ale na pamiatku Miminej mamy, na ktorú sa malá Sirinka neuveriteľne podobá. Sivopruhovaný kocúrik je Šeďulko, i keď sa mi stále tlačí na jazyk meno „Silver“. Silný, hnedo-béžovo bodkovaný kocúrik dostal meno Bucko, jednak podľa večne prázdneho bruška, druhak podľa toho, že s nadšením v rozbehu naráža do prekážok. Najmenší černoško sa volá Žabček, pretože ináč sa ani nemôže.
A hľadáme im domov. Vľúdny domov, kde by už nikdy nemuseli myslieť na dni hladu a smädu, a kde by nikomu nebolo jedno, ak by plakali a volali o pomoc. Do bytu alebo do domu so záhradou, ale predovšetkým s láskavými rukami, ktoré by ich pohladili a pomojkali, keďže mama im to už nikdy neurobí. Žabčeka si ešte ponecháme, kým nezosilnie alebo kým o jeho osude nebude definitívne rozhodnuté, ale pruhovaná trojka čaká na svojich nových zodpovedných ľudí. Budete to práve vy?
Kontakt: alexandra.pavelkova@gmail.com, tel. 0905 156 286.
© Alexandra Pavelková
