Poznaj sám seba, Interview s Milošom Ferkom
 |
 |
 |
 |
 |
Miloš Ferko, literárny teoretik, kritik, jeden z priekopníkov teoretickej literárnej fantastiky na Slovensku. Autor poviedok, úspešný účastník literárnych súťaží, šťastný otec knižného dietka, trochu čudák a nepriateľ mobilov.
Miloš, tvoj odpor k moderným technickým vymoženostiam je známy širokej verejnosti najmä odvtedy, ako si nazval svoje e-mailové konto „fujpocitac“. Bola táto tvoja nechuť motiváciou k tomu, aby si svoj život zasvätil literatúre, alebo sa veci mali trochu ináč?
V prvom rade ide predovšetkým o odpor k motorike. Môj odpor k technike sa formoval od útleho detstva v dôsledku poruchy jemnej motoriky (na margo predchádzajúceho rozhovoru s L. Droppovou podotknem, že som dysgrafik, písať ma naučila mama, v škole na to nemali trpezlivosť). Je desivé, keď na rozdiel od o štyri roky mladšej sestry neviete správne založiť kazetu, pretočiť pásku, stlačiť tlačidlo nie prislabo ani prisilno. Bežní ľudia si neuvedomujú, že väčšina nových technických vynálezov so sebou prináša množstvo pre nich automatických pohybov. Samozrejme, v dôsledku tohto mechanizmy jednoducho nemôžem nekaziť. Aj na počítači ma dodnes desí akákoľvek zmena v namáhavo naučenom systéme klikania, nutnosť trafiť kurzorom presne do okienka, ovládať vzpierajúcu sa myš, zvládnuť primerane rýchly dvojklik, označiť kus textu bez toho, aby sa nerozbehol kamsi do neznáma a pod. V zásade nemám nič proti technike – ak ju nemusím ovládať a dotýkať sa jej. Napríklad mám veľmi rád vlaky či autobusy, vodičský preukaz ale samozrejme nevlastním.
Jednoduchá odpoveď otázku potom znie – v podstate áno. Knižka je manuálne pomerne nenáročný nástroj, nič netreba zapínať ani vypínať, ruky sú slobodné, funguje mozog, čítate si. K fujpocitacu – vznikol tak, že som sa zaregistroval asi na ôsmykrát, už totálne vynervovaný, lebo ma to stále vracalo na začiatok kvôli chybám v zlom kliknutí kdesi pomimo. Pri vymýšľaní názvu už fungovalo len čisté zúfalstvo a hnev.
Na post porotcu súťaže Cena Gustáva Reussa si napriek mladému svojmu veku zasadol už v časoch, keď väčšina z nás ešte poriadne nevedela fantastiku ani čítať, nieto ešte písať. Čo pre teba v tom období znamenalo rozhodovať o osude textov v takej významnej súťaži? Nebál si sa toľkej zodpovednosti?
Nie, nebál. Písať som predsa vtedy (je to nejakých trinásť – štrnásť rokov) nevedel ani ja. Necítil som zodpovednosť, len príležitosť. Čítať nové texty. Celú hromadu. A riadne si ich potom podať. Myslel som si vtedy o sebe viac než teraz. S odstupom času sa čudujem nielen svojmu sebavedomiu, ale i svojim vtedajším názorom. Ale nehanbím sa za svoje vtedajšie počiny kritika, čo si myslel, že pojedol všetku múdrosť sveta – bola to nevyhnutná fáza.
V spolupráci s Ondrejom Hercom a neskôr aj samostatne si napísal niekoľko významných štúdií o dejinách a teórii literárnej fantastiky na Slovensku a súčasní študenti ťa bez problémov môžu citovať vo svojich prácach. Pre teba to ale isto znamenalo pretĺkanie sa mnohými zdrojmi, často skreslenými údajmi a najmä množstvom kníh samotných. Mohol by si nám niektoré zo svojich teoretických prác predstaviť?
Skôr registračno-popisných než teoretických. V *Dejinách slovenskej literárnej fantastiky* som sa, na základe koncepcie Ondreja Herca, usiloval podať dejiny ako príbeh knižiek, jednoduchšou a pútavejšou formou. Momentálne prostredníctvom seriálu článkov publikovaných vo Fantázii zbieram sily a materiál aj na prieskum iných žánrov populárnej literatúry na Slovensku – málo známy je napríklad „pravek“ slovenskej detektívky. Niekedy v budúcnosti by som chcel dať dokopy čosi ako Dejiny slovenskej populárnej literatúry – prehliadku tzv. poklesnutých žánrov, ktorým sa príliš nevenuje pozornosť. Mojou silou i slabosťou ako vedca je chuť neprestajne objavovať nové alebo pre mňa nové/neznáme knižky a fakty, často bez nutnosti primerane vedeckým spôsobom interpretovať ich význam. Stále priebežne preto pracujem na dopĺňaní a kompletizovaní obrazu slovenskej fantastiky.
Dizertačnú prácu som venoval motívu hradu v próze slovenského romantizmu. Písal som o Muráni a Trenčíne v prózach a povestiach štúrovcov. Interpretačne som občas „uletel“ do krajiny dômyslov – ako seriózna vedecká monografia je text kvôli nekoncepčnosti nepublikovateľný, mám v ňom však množstvo zdrojov pre inšpiráciu.
Ako literárneho historika ma fascinujú postavy autorov na rozhraní romantizmu a realizmu v slovenskej literatúre – Jonáš Záborský, Gustáv Kazimír Zechenter Laskomerský a Ľudovít Kubáni, o Kubánim a Laskomerskom som v priebehu posledného roka publikoval príspevky, na nič rozsiahlejšie som sa ale zatiaľ neodhodlal, čítam si stále dookola ich texty. Ak mi nenapadne voľačo nové, naozaj zaujímavé, ani sa neodhodlám.
Istý čas si pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na jednej zo slovenských univerzít. Neskôr si pracoval v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied a teraz si na Literárnom odbore Matice slovenskej. Čo ťa viedlo k tomu, aby takto zmenil smerovanie tvojej kariéry?
Zmenu kariéry priamo spôsobila nutnosť premýšľať, ku ktorej som dospel, keď mi v lete roku 2003 nepredĺžili zmluvu. Trištvrte roka som nemal prácu a ani som ju veľmi nezháňal, lebo premýšľaním (vtedy som stále premýšľal a namiesto chodenia po konkurzoch som čítal fantastiku, písal poviedky a žil výlučne z recenzovania) som dospel k názoru, že učiť nechcem. Potom som mal trochu šťastia a známych, ktorí mi pomohli. Mojou úlohou je teraz pravidelne publikovať recenzie a informovať o aktuálnom literárnom dianí, čiže som v podstate „literárny žurnalista“. Udržiavam úzke kontakty aj s Jazykovedným ústavom – už aj len preto, že sa mi pracovisko posunulo o sotva o cca 150 metrov a boli sme dobrý kolektív. Zmena mojej profesie ale tiež súvisí s fázami, ktoré som spomenul v súvislosti s porotcovaním: Spoznaj sám seba. Jednoducho, momentálne nie som schopný byť dobrým pedagógom. Musel by som na sebe ľudsky, povahovo aj vzhľadovo hodne pracovať, aby som dokázal stáť pred širším auditóriom. Nemôžem povedať, že by ma práca na univerzite nenapĺňala, ale pred verejnosť som schopný predstúpiť len vtedy, keď sa ponorím do problému natoľko, že nevnímam cudzích ľudí. Cudzí ľudia ma totiž otravujú a desia zároveň a myslím, že pre pedagóga je to dosť veľký problém. Navyše sa ukázalo, že v súčasnosti sa od vysokoškolského pedagóga vyžaduje omnoho viac praktických schopností než mám – občas zorganizovať nejakú konferenciu, získať grant. Nič z toho ako radový slovnikár na Jazykovednom ústave či pracovník Matice nemusím. Sedím a plním zadanú úlohu, živím sa momentálne čítaním a písaním, čo som v podstate vždy chcel.
S boomom zahraničnej literárnej fantastiky na Slovensku a v ostatných desaťročiach i vzrastom pôvodnej slovenskej fantastickej literatúry sa vynorila aj potreba tvorby žánrových novotvarov. Ako hľadia jazykovedci a literárni vedci na to, že prekladatelia a pôvodní autori vnášajú do jazyka nové slová?
Novotvary do jazyka prenikajú od čias jeho vzniku, bez neprestajného obohacovania sa novotvarmi jazyk ustrnie a stáva sa buď mŕtvym jazykom alebo zaniká. Nové slová tvoril pre slovenčinu napríklad i Hviezdoslav – niektoré sa ujali, iné nie, podobné to bolo so štúrovcami. Keď ruský spisovateľ Karamzin roku 1791 napísal svoj cestopis Listy ruského cestovateľa o krajinách západnej Európy, musel v ňom pre ruštinu vymyslieť nové slovo – promyšľennosť (čiže priemysel). Ujalo sa. Jazyk odráža realitu, realita sa vyvíja, vyvíja sa i jazyk.
Na Slovensku sa v tejto súvislosti v súčasnosti pomerne intenzívne vedú spory o tom, ako by sa mala k tomuto vývinu stavať vedecká verejnosť. Prvá z tendencií tvrdí, že jazykovedci majú o vývine jazyka rozhodovať, sledovať ho a vyberať jedine prípustné tvary a novotvary slov. Nadmerne dôsledné uplatnenie tejto tendencie by viedlo k zmrazeniu vývoja jazyka či presnejšie – k oddeleniu spisovného jazyka od živých zdrojov prakticky používaných slov. Zástancovia novej tendencie tvrdia, že jazykovedci majú zmeny zaznačovať, skúmať a zaraďovať do normy. Nadmerne dôsledné uplatnenie tejto tendencie by viedlo k prílišnému rozkolísaniu normy – takže napríklad redaktori by nevedeli, čo je v konkrétnej situácii prípustné a čo nie. V zásade ide o to vyhnúť sa obom krajnostiam. Pre prekladateľov či používateľov potom platí, aby sa usilovali neprinášať do jazyka nové slovo tam, kde nie je potrebné, len preto, že sú pohodlní. Ak máme v slovenčine slovo priečinok, výraz folder pokojne prenechám jazyku anglickému, jednoducho treba skúmať a zvažovať, čo je naozaj nové a čo by bolo len obchádzaním už jestvujúceho.
Ďakujeme za erudované jazykové okienko :) Postupom času si sa stále viac venoval aj aktívnemu písaniu literárnej fantastiky. Tvoje poviedky zabojovali napríklad v Cene Karla Čapka a čitatelia Fantázie OnLine ťa poznajú ako víťaza jedného z Ohnivých pier. Čo bolo pre teba pohnútkou, aby si začal písať aj beletriu? Chcel si podobne ako Umberto Eco vyvrátiť domnienku, že teoretik a kritik nikdy nedokáže napísať dielo podobné tomu, o ktorom teoretizuje a ktoré kritizuje?
Opäť je to o tom – poznaj sám seba. Veľmi cennou spoluprácou s Ondrejom Hercom na prvej verzii Dejín slovenskej fantastiky do roku 2000 som sa naučil mnoho nielen o literatúre, ale i o sebe. Napríklad som si ozrejmil vlastné limity.
Vedľa Ondreja, človeka s presným a precíznym myslením sociológa, sa naplno obnažila nekoncepčnosť a nelogickosť môjho myslenia. Dovtedy pre mňa neviditeľná v dôsledku prevládajúcej nekoncepčnosti veľkej väčšiny slovenskej literárnej vedy. Úprimne povedané, troška mi trvalo, kým som sa vyrovnal so zistením, že zo mňa nebude geniálny vedec (iba ak za slová končiace na -isť a -ickosť sa schovávajúci pseudovedec) – pretože na to nestačí len schopnosť v krátkom čase absorbovať obrovské množstvo poznatkov, ale je nevyhnutná aj schopnosť usporiadať ich do – možno aj nových – súvislostí. Táto schopnosť mi chýba, či presnejšie, mám ju v nižšej miere, než by som chcel… Proste som pochopil, že ak zotrvám len v tejto oblasti, je mojim osudom byť naveky len netvorivým kompilátorom a registrátorom faktov.
Poviedky som sporadicky písal už predtým… no veľmi zlé (svedkom týchto pokusov v klube Quasi bol najmä Hromovlad). Zrejme preto, že som ich tvorbe nevenoval dostatok myšlienkového úsilia. Niekedy okolo roku 2000 ma ale zlákala možnosť vymýšľať si – a o tom je pre mňa predovšetkým písanie beletrie – o skúške toho, či som schopný niečo vyimaginovať, o túžbe dokázať si, (často bez ohľadu na čitateľské publikum) že nie som len ten, čo prepisuje fakty z knižky do knižky, prípadne v recenzii napíše, čo je obsahom románu a na aký iný román sa ten román podobá. V konečnom dôsledku z uvedeného vyplýva aj moja pisateľská nedisciplinovanosť.
Nedisciplinovanosť je jeden zo znakov tvorivosti (aj keď pochybujem, že tento argument zaváži zoči-voči triednej alebo šéfovi). Miloš, neskôr do tvojich textov presiakol ďalší z tvojich špecifických záujmov – krajina za Uralom, Sibír. Prečo ťa tak fascinuje práve tento svet?
Jednou z mojich trvalých vášní je cestovanie. Sibír je úžasne veľká krajina. Na svete je ale i mnoho iných veľkých krajín, kde som ešte nebol… Záujem o Sibír v zásade nelogicky a nevedecky vznikol z pohrávania sa s myšlienkou „nápravy dejinnej nespravodlivosti.“ Prečo by mal mať sen o dobrodružstve len divoký západ? A ani ho nemá – lenže na stovky až tisíce príbehov z tohto prostredia zabúdame alebo ich vytrvalo ignorujeme. Sibír ako reálny priestor – možno niekedy v budúcnosti na ceste v lete – inak ale nie. Som už príliš skúsený cestovateľ na to, aby som nevedel, že sen je sen a realita realita. V prípade Sibíri riadne drsná.
Čo ťa okrem lásky k westernu a osternu inšpirovalo k tomu, aby si vytvoril [product:5105;Olgu Stadnicku]?
Najprv to bola cesta za hrdinom. Olga bola pôvodne veľká zúrivá revízorka, postrach nočných vlakov, žena okamžitej reakcie. Následne som sa začal do postavy vciťovať, predstavovať si jej prípadné problémy a pod. K slovu sa dostala inšpirácia literárnymi hrdinkami dekadencie, tzv. osudovými ženami, femme fatale. Mal som zámer pokúsiť sa zlúčiť prvky tejto dekadencie s typom akčnej hrdinky. Potom sa, nebadane, dostavila fascinácia ženským rozprávaním. Jedným z hodne priamych podnetov bola noc súvisle prerozprávaná s istou nemenovanou slečnou na jednom cone. V zásade je potom Olga nielen hrdinka kombinujúca bezprostrednosť akcie s hlbinami komplexov, ale aj a predovšetkým rozprávačský princíp, živel rozprávania Šahrazád, toku historiek s množstvom epizód, bez nevyhnutnosti point. Celý proces trval zhruba päť rokov, Olga ako postava i princíp v ňom získala presnú tvár i podobu, ktorá ale zostane navždy majetkom mojich predstáv, pretože našťastie neviem kresliť.
Literatúru si už teda zakúsil z oboch strán, či skôr z troch, lebo v prvom rade si ešte stále najvýkonnejší čitateľ, akého poznáme. Povedz, čo podľa teba robí spisovateľa dobrým spisovateľom?
Kombinácia odvahy s trpezlivosťou – tak, ako to vidno napríklad u Ďura Červenáka. Odvahy začať písať, trpezlivosti dotiahnuť text do tvaru, ktorý by stál za to. Talent je ale nevyhnutnou súčasťou – bez neho sa k výslednému tvaru nedopracujete.
A ktorým smerom literárneho sveta sa plánuješ vydať v najbližšej budúcnosti?
V ruke držím knižku pre staršie deti pod názvom Svet je hra. Včera, 14. 12. 2009, prišla z tlačiarne. Je to príbeh o chlapcovi, ktorý zachránil svet – hoci nebol fantasy hrdinom. Vystupujú v ňom medziiným plyšová opica, majiteľ antikvariátu, policajt, ktorý je zároveň básnikom, metalisti a rytier Roland. Ilustrácie do knižky robil Ľubomír Kellenberger, takže vyzerá veľmi pekne, mám z nej radosť.
Mám hotovú ďalšiu knižku pre mládež, o medmapovcoch – zvieratách, ktoré skúmajú, akým živočíšnym druhom vlastne sú. Ide teda o príbeh „hľadania identity“ a možnosti byť sám sebou – moji hrdinovia vyzerajú ako psy, no nevedia štekať; spia zimným spánkom, no nie sú to medvede, takže potom v škole a zamestnaní nemôžu vykázať platné ospravedlnenie za registrovaný zimný spánok, zamocú sa do problémov s rasovou políciou a musia ujsť. Ich jedinou záchranou je registrácia ako nového živočíšneho druhu na katedre zoológie. Kedy a či príbeh vyjde, neviem, vo Vydavateľstve spolku slovenských spisovateľov sme podali žiadosť o grant, uvidíme.
Cyklus o Olge Stadnickej pokračuje románom, v ktorom som Olgin osud preplietol s osudmi trinástich mužov – predlohami ktorých boli slovenskí štúrovci. Mal som chuť ukázať životy týchto ikon slovenského národného povedomia z inej strany. Myslím, že sa mi podarilo text napísať tak, aby bol čitateľný aj bez pochopenia toho, kto sa skrýva za ktorou postavou – ide jednoducho predovšetkým o osudy a príbehy. Také, ako som ich videl, nie také ako v skutočnosti boli v literárnej histórii. Jednoduchom som tu našiel plochu pre svoje nelogické dômysly. Rukopis som poslal do vydavateľstva Artis Omnis, uvidíme, hádam na budúci rok.
Momentálne mám pred sebou ďalší dlhý rukopis v surovom stave – čiže s horibilným množstvom preklepov. Volá sa Niekto zlikvidoval Irmu alebo ženy pána Tragáčika. Je to text, na ktorom budem hodne pracovať, veľmi mi záleží, aby som ho dotiahol do publikovateľného stavu. Napriek prvkom fantastiky to nie je fantastika ale fikcia o minulosti na rozhraní éry socializmu a reálneho kapitalizmu, o ľuďoch a ich postojoch. Politickošpionážny román, v ktorom špionážny rámec poskytuje téme odstup. Hlavnými hrdinami sú spisovatelia – autor pána Tragáčika Z. Nienacki v ňom vystupuje ako spolupracovník štátnej bezpečnosti, jeho skvelé auto je darom sovietskych tajných služieb, v príbehu sa mihnú medziiným aj Vojtech Zamarovský či Alice Sheldonová alias Tiptree, Fleminga (toho s Bondom, nie s penicilínom) som len spomenul. Cez zdanlivo bizarné situácie som skúšal riešiť vážnejšie otázky vzťahu otcov a detí za reálneho socializmu (pomerne podrobne sa venujem osudom viacerých spisovateliek, otcovia ktorých boli vo vysokých straníckych funkciách) a pod. Nejde o román historický, fakty som jemne posúval kvôli príbehu, preto ešte budem veľa premýšľať, koľko mien budem jednoducho musieť zmeniť.
Tuším sa veru máme na čo tešiť… Želám ti dotiahnutie všetkých projektov do úspešného konca a ďakujem za rozhovor.
Alexandra Pavelková
Fotografie: archív Alexandry Pavelkovej a Miloša Ferka
Vyšlo na Fantázia OnLine 21. 12. 2009
© Alexandra Pavelková
