Alexandra Pavelková - spisovateľka a publicistka, autorka príbehov o Vimke (vedma Vimka)

Je skoro jedenásť hodín večer. Dom je už tichý, deti spia. Iba zhora sa ozývajú tlmené výkriky, brat zasa relaxuje pri nejakej počítačovej hre. Pracovný deň ako každý iný. To znamená že som sa z posledných síl práve prinútila vyliezť zo sprchy a prichystať si veci na druhý deň.

Zrazu zazvoní zvonček na spoločnej chodbe. Nenechám sa vyrušiť, možno sú to okoloidúci výrastkovia preplnení hormónmi, možno môjmu bratovi ktosi priniesol vŕtačku a tým pádom už jednajú medzi dvermi. Hádžem do chladničky raňajkový rožok zabalený v mikroténovom sáč­ku.

Zvonenie sa ozve znova. Začnem si dávkovať do kelímka zajtrajší obed, kvôli ktorému sa mi všetci v práci smejú. Malá spotreba – vysoký výkon, hovorím. Neznášam, keď sa mi niekto starie do jedla. Pribalím paradajku a zákusok a úhľadne ich uložím na vyhradené miesto v chladničke.

Vonku sa rozbreše pes. Pôvodné varovné vybafnutie prechádza do hysterického štekotu. Márnosť, ešte stále nikto nešiel otvoriť! Utekám ku dverám, v rýchlosti si nasúvam čiesi voľne pohodené šľapky a odomkýnam. Pred bránou nevidím nikoho, ale pes si ide roztrhať hlasivky. Možno nevidím pre stĺpik, alebo ten smrek, musím ho konečne zostrihať, vravím si, rozdrapujem oči do tmy a bežím k bráne.

Nedobehnem. V maminých šľapkách, ktoré sú mi o dve čísla väčšie, zakopnem o čosi, čo ma prinúti zabrzdiť na dvadsiatich centimetroch a poskakovať na jednej nohe. Pes našťastie mojim obľúbeným nadávkam nerozumie a šteká si svoje ďalej. Lenže v tej chvíli sa už naštartuje aj druhý zvuk, hrozivý, dunivý a nebezpečný. Keby mi prsty na nohách ešte stále nebrneli od pichliačov, bola by som presvedčená, že sa medzi aksamietnicami krčí ľudožravý tiger. Alebo aspoň medveď. Zlostné fučanie sa stupňuje, brechot nášho vlčiaka je popri ňom už iba jemné hlasové kolorovanie.

Zohnem sa. Oči si už na tmu privykli, tak sa urazenému ježkovi zdvorilo prihovorím a ospravedlním sa mu za neuvážené nakopnutie. Zvieratko stíchne. Pes slintá, posmelený náhlym tichom sa pokúsi do ježka štuchnúť ňufákom. Ten, vedomý si svojej nezraniteľnosti, dvakrát ešte pre istotu zafučí a čosi si potichu šomrúc oddupká pod svoju kopu dreva. Aj pes pochopí, že už je po zábave, stiahne chvost a ide hliadkovať k druhej bráne.

Dnu si prezriem prsty a prezujem sa do vlastných papúč. Sranda s ježkom. Keby som čírou náhodou o neho nezakopla, tak tam sama, iba v tričku, bez zbrane a pomoci, potme, dvadsať metrov od domových dverí zinfarktujem. Koľkí v nás svojím hraným agresívnym správaním dokážu vzbudiť strach, vyľakať nás k smrti, vydesiť nás a tak vyprovokovať k nepremysleným činom? A v skutočnosti sú takíto maličkí… Akurát tak dokážu dojesť večeru po mačke a schúliť sa do klbka.

Ale ešte jedna vec mi nedá pokoj.

Kto to pri tej bráne vlastne zvonil?

Vyšlo vo Fantázii