Blog: Keď nosím mačky spať,

alexandra pavelkova nikon blog sme

Vždy, keď nosím mačky spať, je v tom bohatý zmyslový zážitok. Plný pocitov, vôní, zrakových vnemov a občas dokonca aj chlpov na perách. A nejakých tých emócií.

Nie, mačky s nami nespávajú, prinajmenšom v noci. Ale dávam ich spať rada. Je to rýchlejšie ako nechať ich, aby šli do svojej „izbičky“ samy, lebo to sa nikdy nezaobíde bez niekoľkonásobného úteku nazad do spálne či do obývačky, a kopy rečí. Rozutekajú sa bez nejakého protivného zámeru, proste len tak, lebo sú mačky.

Ale keď už sú odkväcnuté, napoly uspaté filmom či seriálom, ide to skoro samo od seba. Mačka sa proste zoberie na ruky a pokiaľ možno v nezmenenej polohe umiestni do ľubovoľnej kukane, krabice či police – veď počas noci aj tak niekoľkokrát zmenia miesto, polohu a zoskupenie. Je to krátky, milý a tak trochu dramatický proces.

Keď zoberiem na ruky Mimku, akoby som niesla Halinu Pawlowskú. S istou dávkou hranej paniky mi svojím telom mäkko obtečie dlane. Predsa len je to dáma v istých rokoch so svojou vlastnou, starostlivo budovanou singularitou. Nechá sa vyložiť na poličku, a vzápätí hrmotne (u Mimky to tichšie nejde) skočí na zem: „Dáš mi ešte jesť?“ (Hore sa potom s hekaním vyhupne sama, keď sa nikto nedíva.)

Žabko je celkom ako Tom Hiddleston. Hlísta s úzkou tvárou a dlhými čiernymi vlasmi. Blažene sa usmieva, potom sa natiahne na meter a zablokuje krížom dvere, aby som s ním nemohla prejsť. Prejdeme bokom. Keď ho dám do krabičky, stúli sa do klbka, prikryje sa huňatým chvostom a šibalsky mrkne tým okom, na ktoré vidí.

Bucík je čistý Bradley Cooper. Toľko cukru v jednom pohľade nevydrží ani najzarytejší pesimista. Bucíka by mohli používať ako biologickú zbraň proti demonštrantom. Každý odhodí transparent či zhnitú paradajku a túži pohladkať plyšáčika. Neveľký, hustý, elegantný. Urobí mačacie oči, mrrm, a hneď ho musíte pomojkať, lebo ináč by ste mali sto rokov smolu a deti v Afrike by navždy trpeli hladom. Pomojkaný Bucík si ľahne k Žabkovi, lepšie povedané na neho. A Žabko zdrží, lebo ho má rád. Každý má rád Bucíka.

A nakoniec pouličný veterán Bobo, čistý Hugh Jackman, Wolverine bez adamantia. Nie obrovský, ale štíhly a plecnatý. Na dlaniach cítite to množstvo tvrdých svalov, keď ho vykladáte na jeho poličku. Dáte si vzájomne nos a pár sekúnd sa dívate z očí do očí. Pritom viete, že keby chcel, jedným ťahom vám vyfrngne oko. Aj on vie, že keby ste chceli, jedným ťahom mu zlomíte väz. Ale hoci ste obaja šelmy, čosi vás spája a nikdy ten ťah neurobíte. Potom vám Bobo od dojatia kýchne rovno do očí, a aby ste sa nenahnevali, tak vám to oblíže. A vy sa utekáte umyť.

Dobrú noc a dobrý deň.


Uverejnené na Blog SME 26. 6. 2015

© Alexandra Pavelková

Diskusia k článku

Žiadny príspevok, založiť novú diskusiu.
Nové v bibliografii
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio