Veľmi pekný článok. Dobre čitateľné, výstižné zhrnutie situácie. Možno by nebolo zlé pokračovanie, kde by si sa zahrala na futurologičku a trochu si zafantazírovala do budúcna ;)

Ďakujem.

Budúcnosť, ktorej sa dožijeme, podľa mňa za veľa nestojí. Zatiaľ pPlánujem článok pracovne nazvaný: 2010 – a vesmír stále nikde…

Napíš poviedku a pošli.

Svet po technologickej singularite mám poskladaný v hlave už od študentských čias (štúdium IT človeka poznačí), ale ešte som sa neodvážil nič z toho hodiť na papier…

Hranice internetu

ako človeku od fachu sú mi možno niektoré veci jasnejšie než bežnému „normálnemu“ používateľovi. Predovšetkým, počítačový svet (a internet ako jeho najprístupnejšie zobrazenie) je jednorozmerný svet, oproti nášmu svetu maximálne zjednodušený (abstrahovaný). Je novšou verziou literatúry (takisto jednorozmerného média), rovnako ako je film novšou verziou obrazu , či fotografie. (Nie, film, nemá oproti fotografii o jeden rozmer viac, to je len zdanie spôsobené nedokonalosťou nášho zraku.) Hranice počítačového sveta sú všade okolo nás, v každom monitore, klávesnici, myši a reproduktore. To sú hraničné míľniky a zároveň prechody, cez ktoré sa môžeme do tohto sveta ponoriť a vložiť doňho kúsok svojho vlastného sveta, zjednodušeného, učesaného alebo premletého. Lebo človek už sám v sebe nosí zjednodušený obraz sveta, pospájaný interpretáciami prekleňujúcimi prepasti nevedomosti či zabudnutia, ohýbajúcimi vlastné spomienky do tvaru, ktorý práve v tejto chvíli „dáva zmysel“. Virtuálne bytosti v počítačovom svete tak budú žiť životom zníženým na úroveň tohto sveta, nás možno budú vnímať ako bohov, zjavujúcich sa odnikadiaľ v ich svete, všemohúcich a vševediacich. Náš svet bude pre nich za-svetom, ktorý nebudú môcť poznať priamo, iba prostrednícvom „okien“ do nášho sveta. A rovnako sa bude cítiť myseľ človeka preneseného do vnútra počítačového sveta. Ako v klietke s výhľadom von.