Alexandra Pavelková - spisovateľka a publicistka, autorka príbehov o Vimke (vedma Vimka)

Tak veľa šťastia, zatni zuby a do toho! :)

Skvělá obálka. Asi si to pořídím. Sice si Vimku jako rusovlásku nepředstavuju, ale čas hojí všechny rány. ;-)

Miešanci sú (zatiaľ) len po slovensky a bez prvých dvoch trojka nemá veľký zmysel.

A Vimka je pod tou hrdzavou vrstvou lístia čiernovláska (mám dôkaz :))

podľa Vás dôvod, že sa slovenský autor presadí (= niečo mu vydajú) ľahšie v Čechách ako na Slovensku?

Na túto otázku odpovedám veľmi často, pravidelne a zvyčajne veľmi rozsiahle. Skúsim v skratke: Kým na Prísahe (slovenské vydanie) sa koprodukčne podieľali dve veľké vydavateľstvá plus grant z Ministerstva kultúry SR, v Čechách je jediné nakladateľstvo schopné vydať knihu v niekoľkotisícovom náklade a slušne na nej zarobiť. Navyše: Spočítajte, koľko je na Slovensku špecializovaných vydavateľstiev (alebo aspoň kníhkupectiev), ktoré sa orientujú na fantastiku. A spočítajte tie české. Výsledok: Ak autor vie dostatočne dobre po česky, aby zaujal českého vydavateľa, má šancu. Ak autor nevie po česky ale má guráž osloviť českého vydavateľa (hlavne takého, ktorý má už skúsenosti s vydávaním slovenských, má šancu).

Zaujímalo by ma, ako retrospektívne vnímate svoju tvorbu – či máte nejaký román alebo poviedku, na ktorú ste najviac hrdá. Prípadne, keby ste mohli, či by ste niektoré texty s odstupom času zmenili. Vo všeobecnosti mám v tomto smere dve hypotézy – buď sa s

Neviem, či sa s pribúdajúcimi skúsenosťami zvyšuje úroveň písania, jediné, čo môžem potvrdiť, že u mňa je proste iná. Keď si listujem prvým vydaním Piesku vo vetre alebo dokonca v zošitoch s románmi, ktoré som napísala, keď som mala 16 – 20 a nikdy nevyšli, sama trochu žasnem. Áno, samozrejme, pozorujem istý pokrok v gramatike a štylistike, ale to je všetko. Tá odlišnosť sa neprejavuje v „kvalite“, skôr v téme (veci, ktoré mi pripadali dôležité vtedy, sú teraz pre mňa marginálne a naopak) a v prístupe k téme (tie veci, ktoré som vtedy zdôrazňovala, teraz potláčam a naopak). Samozrejme, vo Vašej druhej hypotéze tiež niečo je – u každého autora sa pri písaní silne prejavuje jeho momentálny emocionálny stav – ak sa kvôli niečomu trápi a v reálnom živote si s tým nedokáže poradiť, potrebuje to zo seba vykričať (často búrlivým dejom s množstvom mŕtvol), ak je spokojný, má nutkanie sa so svojím rozpoložením podeliť aj s ostatnými a chce ich pobaviť (čo v u niektorých autorov môže znamenať podobne búrlivý dej s množstvom mŕtvol). Alebo necíti žiadne nutkanie podeliť sa o svoje pocity – a na písanie v tom období kašle a užíva si každodenného života.

Ďalšia otázka – (aj keď si môžem odpoveď nepriamo vyvodiť z Vašej bibliografie) ako je to vo Vašom prípade ohľadom vzťahu medzi sub-žánrami fantasy vs. sci-fi?

Rada píšem sci-fi. Ak ste si všimli, u mňa sú to väčšinou krátke, verím že svižné poviedky bez balastu a zbytočných rečí. Také mi prídu na um väčšinou pod sprchou alebo cestou od zastávky autobusu po bránu školy, kde pracujem. Fantasy veci sú u mňa dlhé, neviem prečo, novely až romány, rodia sa veľmi dlho (mnohé niekoľko rokov), a zrejme budú vychádzať z osobnejších zážitkov a názorov ako moje sci-fi poviedky, ktoré pravdepodobne viac odrážajú vonkajší svet. A moja najobľúbenejšia knižka? Mnohí tvrdia, že Vimka je autobiografická. Čiastočne možno – aj za mnou chodia ľudia s rôznymi bolesťami a trápeniami a ja hľadám spôsob, ako im pomôcť. Ale najviac sa mi páči môj 3. diel Miešancov – Bremeno. Napísala som si tú knihu pre radosť, hanbím sa za to, ale aspoň raz do roka si ju prečítam – väčšinou keď som veľmi uštvaná alebo chorá. Pretože ma vždy pobaví. A je autobiografickejšia ako Vimka. A nie je to Verbaska, kto je tá autobiografická postava.

Dlhý komentár, čo? :)

že čo sa týka tých prekladov do španielčiny, môžem smelo odporučiť môjho lektora, ktorý študoval a dlhšiu dobu žil v španielsku a

Ďakujem za ponuku. Ak sa mi ozve serióznejší časopis, rada ju využijem.