Pridať nový príspevok
prísp. na stranu


Lamahe
15. 08. 2008 09:00

Odpoveď
Odpoveď s citáciou
Reakcia na [2][1] RE: RE: RE: RE: RE: RE: RE: Ad Ako medvede nakoniec neboli v poľskej krčme

myslel som že obhajoby by si mali chystať obhajujúci :)

ale iné som chcel – na dovolenkovú náladu sa treba nastaviť aspoň pár dní pred začiatkom, aby si potom nezabila pár dní aklimatizáciou a nezačala ju vychutnávať až ku koncu (ale chápem že kečup nepočká ;))

Saš
12. 08. 2008 20:43

Odpoveď
Odpoveď s citáciou
Reakcia na [3][2] RE: RE: RE: RE: RE: RE: Ad Ako medvede nakoniec neboli v poľskej krčme

nejaké príznaky cestovnej horúčky?

Ani nie, v robote chystám obhajoby pre tých, čo nestihli letný termín, po večeroch prednášku na Istrocon a cez víkend musím zavariť paradajky a spraviť kečup. Ale mám matné tušenie, že by už bolo treba zájsť kúpiť eurá a do cestovky po voučer :)

Lamahe
12. 08. 2008 17:08

Odpoveď
Odpoveď s citáciou
Reakcia na [4][3] RE: RE: RE: RE: RE: Ad Ako medvede nakoniec neboli v poľskej krčme

nejaké príznaky cestovnej horúčky?

Saš
12. 08. 2008 12:48

Odpoveď
Odpoveď s citáciou
Reakcia na [5][4] RE: RE: RE: RE: Ad Ako medvede nakoniec neboli v poľskej krčme

O týždeň vo štvrtok letíme.

Lamahe
12. 08. 2008 09:34

Odpoveď
Odpoveď s citáciou
Reakcia na [6][5] RE: RE: RE: Ad Ako medvede nakoniec neboli v poľskej krčme

To je ten strach z neznáma..

A vlastne tá Kréta už bola? Aj žraloky? :)

Saš
07. 08. 2008 08:56

Odpoveď
Odpoveď s citáciou
Reakcia na [7][6] RE: RE: Ad Ako medvede nakoniec neboli v poľskej krčme

Vidíš, kvôli tomuto nemám pôžitok z plávania v dobronivskom rybníku. Okolie nádherné, žiadne odrhovačky z repriakov a davy s kúpacími kolesami. Ale keď si skombinuješ to, čo vytiahne z vody rybár, ktorý bivakuje 10 metrov od teba, s tým, že vo vode si nedovidíš ani na vlastnú ruku, pôžitok sa vytráca :)

Tono
06. 08. 2008 14:29

Odpoveď
Odpoveď s citáciou
Reakcia na [][7] RE: Ad Ako medvede nakoniec neboli v poľskej krčme

Nadherne zazitky (tisko zavidim :)… Potapanie v mori je ako droga, s potapanim v sladkej vode sa neda porovnavat. Ja som ale paradoxne videl najvacsieho vodneho tvora prave v sladkej vode. Kazde leto pred poskodenim ucha som sa chodil potapat na Cunovske jazero (max hlbka 15 m) pri Bratislave. Dovod bol jednoduchy, bola tam extremne cista voda aj v hlbke (bodaj by aj nie, ked to bola zasobaren pitnej vody :) Pri coraz odvaznejsich ponoroch som v jednej vacsej jame v hlbke cca 10 m natrafil na zvysky nejakej obrovskej konstrukcie. Neskor som sa dozvedel, ze je to potopeny korcekovy bager, ktory sa prelomil pod tarchou mokreho snehu a potopil… a o inom som chcel… ked som podrobnejsie skumal tento bager (musim upresnit, ze v hlbke 8 m v sladkej vode je uz poriadne sero, hlavne ked sa slnko blizi k zapadu), zbadal som pohybovat sa medzi nosnikmi meter a pol velky tien… bolo to dost stihle ale pohybovalo sa to pomaly… mohol to byt sumec alebo stuka… tazko podat, bolo tam fakt uz skoro tma a mne veru nebolo vsetko jedno… na chvilu som uplne skamenel a potom som vystrelil ako torpedo k hladine… Priznam sa, k bagru som sa uz viac nepotapal a obychadzal som ho vzdy velkym oblukom. Potapal som sa aj v mori, ale najvacsie na co som natrafil, bola asi metrova chobotnica, ktora na mna navyse este vypustila atrament, ktory som mal potom problem zmyt…

Lamahe
24. 07. 2008 14:44

Odpoveď
Odpoveď s citáciou
Reakcia na [9][8] RE: RE: presne viem o čom hovoríš - pred pár rokmi som sa...

Pri takých momentoch úľaku človek hneď zistí čoho je schopný (utekať, plávať, skákať a snáď aj lietať) :))

Tá druhá situácia s viacerými tieňmi mi príde taká šteklivo mysteriózna (normálne námet na mini-poviedku).

Toto sú zážitky kde kombinácia faktorov spôsobí, že si ich človek zapamätá na celý život. Keď mu je potom ťažko tak stačí načrieť do pamäte, dávne slnko ho zahreje a hneď je lepšie..

Saš
24. 07. 2008 13:46

Odpoveď
Odpoveď s citáciou
Reakcia na [10][9] RE: presne viem o čom hovoríš - pred pár rokmi som sa...

To musela byť paráda, zvlášť za pekného počasia, keď sa karete na chrbte zrkadlili odrazy svetla z hladiny. Také čosi milujem. Aj keď k Veľkej útesovej by som sa asi skutočne bála – práve kvôli každoročným nešťastiam spôsobeným žralokmi.

Podobný zážitok mám zo Španielska, ale spred takmer 20 rokov. To som ešte mala gule na to, aby som sama odplávala 500 metrov a viac od brehu (vtedy ešte nebehali šialenci bez licencie na motorových srandičkách; raz sa ma pokúšali vytiahnuť do člna miestni rybári, ktorí si mysleli, že ma odohnal vietor, večer ma potom pozvali na diskotéku, kde sa ukázalo, že sú obaja o pol hlavy nižší odo mňa, ale to už je iný príbeh), hlavne keď voda nádherne niesla, do tváre sa ti opieralo slnko a more bolo také čistučké, že si na piesčitom dne 10–20 metrov pod sebou videl odraz pohyblivej hladiny. Takže si plávam, miernym oblúkom stáčam nazad, a zrazu podo mnou asi dvojmetrový tieň. Ak som vtedy nedostala infarkt od úľaku, tak nikdy. Pripadala som si ako lietajúca ryba s hrdlom v krku, keď som v zlomku sekundy stočila do pravého uhla a jedným tempom preletela pár metrov. Keď som sa znova pozrela pod seba, ten tieň tam ešte stále bol a šiel mojím smerom, ale bol posunutý trochu do strany. Vtedy mi doplo a skoro som sa utopila od smiechu a úľavy – voda bola taká priezračná, že keď som zatočila pod iným uhlom, začala som hádzať tieň aj ja – zľakla som sa vlastného tieňa!
O dva dni nato nastala podobná situácia. až na to, že pohybujúce sa tvary boli 4, v kosoštvorcovej formácii, a keď som uhla stranou, ony pokračovali pôvodným smerom. Rátam, že to boli tuniaky alebo niečo také, ale nikdy som to skutočne nezisťovala. Rýb tam bolo všeobecne málo.

Lamahe
24. 07. 2008 13:21

Odpoveď
Odpoveď s citáciou
 [10] presne viem o čom hovoríš - pred pár rokmi som sa...

presne viem o čom hovoríš – pred pár rokmi som sa tak naplašil; ešte teraz je tá spomienka taká krásne živá…

…počas cestovania okolo Austrálie sme sa v rámci zastávky v Cairns vybrali šnorchlovať na útesovú bariéru. To je samozrejme niečo čo človek s pozitívnym vzťahom k prírode (zvlášť jej vodnej časti) nemôže obísť. Počas celej plavby na útes ktorá trvala zhruba dve hodiny nás v niekoľkokilo­metrovej vzdialenosti sprevádzala celkom hutná búrka. Pre suchozemské krysy na palube staršej lode s plným trupom to znamenalo žalúdočné nevoľnosti veľkosti Manhattanu. Potom, ako sme dorazili na miesto, posádka všetkým odporučila čo najdlhší pobyt vo vode, nakoľko to malo eliminovať nevoľnosti poctivo nadobudnuté počas plavby. Avšak more nebolo celkom pokojné ani nad útesom a mnohých ľudí to od šnorchlovania a potápania odradilo. Cestou naspäť mi z nich bolo spočiatku smiešne a neskôr som ich úprimne ľutoval. Ale čo už – bolo to ich rozhodnutie. Pri samotnom šnorchlovaní som sa kvôli už spomenutej rozkolísanej hladine držal radšej trochu ďalej od útesu, aby ma náhly vertikálny poryv vlny nepripravil spolu s dobrou náladou aj o celistvosť mojej fyzickej schránky. Z jednej strany ma teda obklopovala tmavomodrá šírava otvoreného mora, kde si človek veľmi rýchlo začne predstavovať všemožné obludy a hrozby a odrazu je plne účastný strachu z neznáma stredovekých moreplavcov. Samozrejme omnoho radšej som sa venoval opačnej strane kde to hralo neskutočnými farbami stoviek druhov koralov, rýb, rybiek a ešte menších rybičiek, sasaniek a „vecí“ ktorým ani meno neviem dojsť. Špeciálne dlho som sa venoval pozorovaniu obrovskej – asi metrovej – lastúry ktorá sa v pravidelných intervaloch otvárala a zatvárala. Jednoducho som bol totálne facinovaný a zaujatý. Keď tu zrazu som periférnym videním zachytil, ako sa z temnej masy za mnou začala vydeľovať jedna škvrna a blíži sa. Okamžite som tam zameral celú svoju pozornosť a bolo to isté – smeroval ku mne akýsi tieň. V tom momente som zisťoval kde máme loď, aby som tam mohol zo všetkých síl vyšprintovať. Do myslenia sa mi neodbytne primiešavali tie najlepšie scény z Čeľustí. Napriek mojej snahe sa potvrdilo, že milióny rokov evolúcie len tak neokašlem a tieň sa so zmenšujúcou vzdialenosťou rýchlo zväčšoval. Keď však už bol odo mňa asi 10–15 metrov, zažil som asi jedno z najväčších odpadnutí kameňa zo srdca v živote. Ten šuter tam bude na dne ležať ešte dlho potom ako sa ja pominiem. To, čo sa ku mne blížilo totiž nebol žralok, ale nádherná obrovská kareta. Od tohto okamihu uvedomenia mi všetko bežalo ako v spomalenom filme. Majestátny mierumilovný tvor okolo mňa preplával svojimi ležérnymi ale veľmi účinnými tempami a ja som sa zo všetkých síl snažil zachovať si z tej chvíle čo najviac. V ten deň ma pozdravilo more…

Nové v bibliografii
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio