Alexandra Pavelková - spisovateľka a publicistka, autorka príbehov o Vimke (vedma Vimka)

Pamätáte sa na náčelníka Bieleho Mustanga? Nešťastný človek – mal hrozné detstvo. Kdekoľvek si jeho rodina rozložila stan, naftári vzápätí našli ropu a vykopli ich odtiaľ. Neustále sa museli sťahovať, a ropné spoločnosti dychtivo sledovali, kde sa usadia. Nakoniec to došlo tak ďaleko, že naftárski agenti sa pokúšali odhadnúť, kde sa rodina Bieleho Mustanga chce usadiť, a začali na tom mieste vŕtať ešte pred tým, ako Mustangovci zapichli prvú stanovú tyč. Na počiatku podobnej kariéry stoja Ba'kuovia – pravdepodobne najmierumilovnejšia rasa vo vesmíre.

Prvé zábery filmu vo vás vzbudia pochybnosti o mieste, kde sa práve nachádzate. Fakt, že ste si zakúpili lístok do kina, sa stáva len hmlistou spomienkou. O to pravdepodobnejšie je, že ste si iba zdriemli pri vašom počítači práve vo chvíli, keď ste sa hrali CÉZARA 3. Tie isté malebné pseudoantické budovy, rovnaké dekoratívne cestičky, kvety, stromy, jazero a hory – jednoducho miesto, kde túžite stráviť dovolenku. Všetci ľudia v osade sú mladí, krásni a nechutne šťastní.

Pocit virtuálnej reality umocní pohľad na tú nádheru odkiaľsi zhora. Ste členom tímu, ktorého úlohou je pozorovať súkromný život Ba'kuov. No skôr, ako sa vo vašom priezore objaví Data v zneviditeľňujúcom červenom skafandri, precitnete. Taký nekvalitný obraz, nezrozumiteľný zvuk a titulky strácajúce sa kdesi v zóne temnoty, by ste na obrazovke svojho počítača nikdy nemohli mať!

O čo tu ide? Na misii zastrešenej Federáciou pod vedením admirála Doughertyho (Anthony Zerbe) a rasou nazvanou So'na, sa Data začne správať príliš deštrukčne. Kapitán Picard si zoberie jeho umravnenie na vlastnú zodpovednosť. Pri tejto vzrušujúcej činnosti sa dozvie, že medzi Doughertym a So'naským vodcom Ru'faom (nosatá a efektne rozpadávajúca sa držka F. Murrayho Abrahama je na túto úlohu ako stvorená) je akási nekalá dohoda, o ktorej Federácia v skutočnosti nemá ani potuchy: Násilné vysídlenie Ba'kuov z planéty, ktorá funguje ako fontána mladosti. Neohrozený Jean-Luc so svojou vernou posádkou sa postaví proti všetkým direktívam a podnikne vlastnú krížovú výpravu na záchrannú takmer pôvodných obyvateľov planéty.

Scenár (Michael Piller) mal vyznieť filozoficky a dať podnet k zamysleniu nad zmyslom večnej mladosti. Postupne nám naznačuje, že nič nie je tým, ako sa pôvodne zdalo. Film je zostavený z čriepkov jednotlivých scén, a na konci ste mali dostať úplnú skladačku podobnú riešeniu v psychologickej detektívke. Možno však tentokrát Jonathanovi Frakesovi občas vykĺzli opraty z rúk, možno to má na svedomí miestami drastický strih, možno nekvalitná filmová kópia. Možno som iba očakávala priveľa, veď Prvý kontakt nasadil latku kvality poriadne vysoko. Insurrection ale pôsobí dojmom, že je nedokončený a rozkúskovaný. Zo zbytočne veľkého množstva detailov, ktoré sa chaoticky miešajú v jednom veľkom losovacom bubne, je ťažké poskladať niečo, čo by vás skutočne upútalo. Psychológia postáv je mizerná, autori sa pravdepodobne spoliehali na to, že hlavných aktérov už dávno poznáme. Jean-Luc Picard sa zamiluje do vodkyne Ba'kuov Anij (Donna Murphy) prakticky počas jedného strihu, Troiová bez varovania laškuje s Rikerom ako za starých čias a Datovi je odborne vysvetlené, že hrať sa treba aj len tak zábavu – ako keby roky robil palubného krupiéra z čírej povinnosti. Dokonca aj niektoré „humorné“ scény vyznievajú trochu násilne: napríklad Worfova pubertálna vyrážka alebo Datova poznámka ohľadne Klingónových pŕs. Musím však uznať, že Datovo porovnávanie hladkosti Rikerových líc s niečím iným bolo naozaj úsmevné. (Prečo sa väčšina smiešnych situácií sústreďuje na toho najľudskejšieho androida?)

Trochu mi ešte vadilo, že všetkým členom posádky museli ušiť nové uniformy, lebo do starých by sa už nedostali ani obuvákom. Výnimkou je len konzultantka Troiová, ktorá vyzerá, ako keby práve utiekla z detoxikačnej liečebne, a doktorka Crusherová, ktorá sa vo filme – podobne ako Geordi – len mihne, aby bolo divákom jasné, že Picardov výsadok je kompletný. Deviate pokračovanie nášho milovaného Star Treku sa v mojom rebríčku umiestnilo za piatym filmovým dielom – The Final Frontier – od konca. Aby som však iba nekritizovala – na trikových záberoch si tím tvorcov dal skutočne záležať. Zvlášť ma dojala scéna, keď kapitánov a Datov modul preletia nad povrchom planéty tak tesne, až spŕška hliny ofŕka kameru. V leteckých naháňačkách sa občas musíte držať sedadla a ako gyroskop vám poslúžia len spomenuté rozstrapkané titulky. Najkrajší bol prelet Enterprise tým, čo som si ako dieťa predstavovala pod pojmom „hmlovina“. Neodpustím si však ešte jednu poznámku: bola by som rada, keby si tvorcovia ST občas uvedomili, že ak mimozemšťanovi vyrastá z krku niečo, čomu iba zo zdvorilosti hovoríme „hlava“, ani ruky pravdepodobne nebude mať ľudské. A pokiaľ stvorenie, o ktorom si ani zďaleka nemôžeme byť istí, či má nejaké hlasivky, hovorí príjemným altom a artikuláciou Madeleine Albrightovej, pôsobí to ako zastrúhaná špajdľa do ucha.

In: Fantázia č. 9