Legenda o obyčajnom hrdinstve, Die Nibelungen. Réžia: Uli Edel. 2004.

Prsteň Nibelungov

V posledný novembrový večer minulého roku mnohí dupli na plyn, aby aspoň raz boli doma načas. Kto mal povinnosti, myslel na vec vopred a nastavil si video. Kto nemohol ani to, požiadal priateľa. Veď prepásť takú udalosť je tragédiou, takmer hriechom. A o čo vlastne šlo? Nuž, o „obyčajnú“ televíznu minisériu na nemeckej SatJednotke…

Pretože s tou obyčajnosťou je to ošemetné. Jeden obyčajný chlapec menom Uli vyrastal v mestečku na brehu Rýna. Odmalička počúval ockove príbehy o poklade Nibelungov, ktorý snáď dosiaľ leží niekde na dne rieky. So zavretými očami sa plavil na drevených lodiach zdobených dračou hlavou hore prúdom a nastavoval tvár bodajúcim snehovým vločkám… Ale z chlapčeka sa stal dospelý muž, ktorý sa začal podpisovať Edel a prestal veriť na legendy. Aspoň navonok. Vo vnútri stále živil svoj detský sen o magickom prsteni a hrdinoch, ktorí žili v dobe drakov a bojovných kráľovien. Osemnásť rokov mal rozrobený scenár bez nádeje na úspech, pretože nemeckí producenti považovali starý príbeh za príliš tragický a krvavý. Dlhú chvíľu si krátil tvorbou iných televíznych eposov (napr. Hmly Avalonu alebo Kráľ z Texasu). Až sa napokon na neho usmialo šťastie, za tri mesiace napísal nový scenár a poďho konečne filmovať Nibelungov.

Lenže nie je ľahké spracovať prototému všetkých hrdinských eposov od Eddy po Pána prsteňov, navyše, keď je záver divákovi vopred známy. Nuž, vidíme: Malý Siegfridko je svedkom, ako nepriatelia zaútočia na ich hrad a zabijú jeho kráľovského otca i matku. Sám sa zachráni na pni, plávajúcom dolu riekou. Vysileného chlapčeka nájde kováč Eyvind (Max von Sydow v jednej z mála svojich kladných úloh). Keďže dieťa po strašných udalostiach stratilo pamäť, dá mu meno Erik a vychová ho ako vlastného syna. O dvanásť rokov je z Erika (Benno Fürmann) statný a nadmieru sebavedomý mládenec. Má byť načo pyšný – nielenže je v kovaní mečov šikovnejší než jeho adoptívny otec, ale jeho nezvyčajný zjav ho činí príťažlivým pre oči mnohých dievčat. Meteorit sa stane jeho šťastnou hviezdou, ktorá ho zvedie dokopy so severskou kráľovnou. Úder dá úder, slovo dá slovo, a Brunhilda (Kristianna Løken) ani nemusí mať na sebe obtiahnutý červený kožený kostým, aby vzápätí nemala na sebe nič a nezískala si tam a priamo na mieste mladíkov sľub večnej lásky. Erikova zmyslová inteligencia ale opantá i princeznú Kriemhildu (barbie Alicia Witt), sestru kráľa Gunthera, ktorý sa práve chystá zbaviť svoju krajinu krvilačného draka Fafnira. Fafnira však nemožno zahubiť obyčajnou zbraňou. Kráľovská družina sa dostaví z boja viac-menej na štíte a sám Gunther (Samuel West, vanhelsingovský Frankenstein) ledva prežije. Erik nelení – z nebeského železa vykuje svoje majstrovské dielo, aby sa s takto posväteným ostrím vydal na poľovačku. Niet divu, že úbohý drak skončí s rozpáraným bruchom a odťatou hlavou. Ale v tejto chvíli začínajú skutočné problémy. Keby Erik vedel, že názov prvého dielu je Dračia kliatba, iste by počúvol varovanie prízrakov Nibelungov. Nevykúpal by sa v dračej krvi a nevzal prsteň, s ktorým prechádza na nového dediča celý Fafnirov poklad i s jeho prekliatím. Atraktívny drakobijca v okamihu stúpne na spoločenskom rebríčku. Keď si pri víťaznom boji s nepriateľskými kráľovskými dvojičkami Thorkwinom a Thorkiltom (Ralf Möller) spomenie na svoje skutočné meno i fakt, že sám je kráľom, v mihu sa stáva Guntherovým pokrvným bratom a Kriemhildiným životným cieľom. A zatiaľ čo Brunhilda na zasneženom tróne čaká toho, kto ju porazí, pretože vie, že poraziť ju dokáže len jeden muž, zatiaľ čo pán Hagen (Julian „Warlock“ Sands) so svojím černokňažníckym otcom kuje pikle, Gunther hľadá neveľmi rovné cestičky a jeho sestra váha nad spáchaním hriechu, nad všetkým tým kresťanským i nekresťanským snažením sa potmehúdsky usmieva Odin…

Napriek snahe o originalitu sa režisér nevyhol istej schematickosti, ktorá vytŕča papierové rožky hlavne v prvej časti. Desivý drak Fafnir je tu len tupou beštiou, ktorá by so svojimi reflexami mohla komukoľvek poslúžiť ako materiál na imitáciu krokodílích čižmičiek. Edel stavil hlavne na komornú kompozíciu zameriavajúcu sa na niekoľko hlavných postáv a na atmosféru neskutočného, a pritom takého dôverne známeho. Drsná snová poetika bežného života i nadľudských činov podčiarkuje protocharaktery statočného rytiera, kalkulujúceho temného radcu, slaboškého kráľa, princeznej, chytenej do pasce z vlastných citov, dračiu živočíšnosť i veľkoleposť hrdej a odvážnej kráľovnej. V Edelovom projekte nájdeme nádherné prírodné scenérie i slušnú počítačovú animáciu, ale nosným prvkom filmu sú ľudia. Solídnym hereckým výkonom v „dračej“ časti šéfuje Fürmannov Siegfried, no v časti „Láska a zrada“ kraľuje Kristianna Løken, ktorá dokázala, že má patent nielen na puchnutie poprsia. Veru, žiadna postava tu nie je plochá. Edelovi hrdinovia sú takí, akým celý čas držíme palce, akým veríme, akých nenávidíme a nad akými zaplačeme. To je hlavná devíza chlapca, ktorý počúval otcove príbehy v domčeku na brehu rieky. Dračí poklad, prsteň, čo vládne všetkým, otcovražda, magická zámena manžela, jediné zraniteľné miestečko na tele hrdinu sú obyčajné veci, s ktorými sa bežný divák a čitateľ fantasy príbehov stretáva denne. S týmto filmom sa rada stretnem i viackrát – trebárs i na DVD.

© Alexandra Pavelková

Diskusia k článku

Žiadny príspevok, založiť novú diskusiu.
Nové v bibliografii
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio

Parfuméria REFAN