Alexandra Pavelková - spisovateľka a publicistka, autorka príbehov o Vimke (vedma Vimka)

Veru tak, Will a Deanna sa konečne rozhodli, že sa viac nebudú naťahovať a \„vletia\“ na to. Skutočne v najvyšší čas – ešte pár rokov otáľania, a Jednotka Riker by už dokázal zahrať svojim deťom Santa Clausa nanajvýš autenticky. Malý obrad snúbenci prežijú so svojimi priateľmi a kolegami, ale „skutočná“ svadba sa má odohrať na Betazede. Hviezdnu flotilu tu má okrem iných reprezentovať aj veliteľ Worf, takže kto pozná betazedské svadobné zvyky, má sa celý film na čo tešiť.

Enterprise sa však na Betazed nie a nie dostať. Najprv ich podozrivé elektromagnetické vlnenie zavedie na planétu Kolarus III, kde nájdu porozhadzované puzzle nejakého androida. Čuduj sa svete – jediná vec, ktorá sa dá zo súčiastok poskladať, je Data, samozrejme jeho staršia verzia, figliarsky nazvaná B4. Data nadšene prijíma rolu učiteľa a Enterprise pokračuje ďalej. No jej cesta je znova prerušená, lebo sa deje čosi neuveriteľné: Romulania chcú mier. Lenže toto slovo museli zaviesť do Pravidiel romulánskeho pravopisu po dlhom skúmaní a s obšírnymi vysvetľovacími poznámkami. A, navyše, ich škaredším dvojčatám Rémanom slovníky nehovoria nič. Posádka Enterprise, ktorá sa nachádza najbližšie, má teda jedinečnú príležitosť dať sa zatiahnuť do krvavých intríg v boji o slobodu a vládu nad svetom… Čo je v Picardovom a Datovom prípade vec výsostne osobná…

Chýry o filme, pomaly sa preciedzajúce do našej malej jamky strednej Európy, boli kadejaké, skôr hrôzostrašné než povzbudzujúce. Niet však dôvodu rozdupávať trikodér ani splachovať komunikátor do záchoda, pretože jediným skutočným sklamaním bola tá vec, týkajúca sa uniformy pána Worfa. Áno, dalo by sa polemizovať o vykrádaní samého seba. Záver pripomína Khanov hnev iste nielen preto, že Data je na Picardovom mostíku tým, čím bol pán Spock pod velením J. T. Kirka. Filmu by sa dalo vytknúť aj to, že zbrane hromadného ničenia od čias Archy Indianu Jonesa predsa len trochu pokročili. Aj masky sú tradične nenápadité – ale priznajme si, po Jacksonových škratoch a vírusoch bratov Wachowských nás už máločo prekvapí.

Akčných situácií, nevyhnutných prestreliek a naháňačiek v kovovo duniacich chodbách nám tvorcovia nadelili rovnako štedrou mierou ako aj veľkolepých nebeských scén, ktoré poriadne ukážu iba na veľkom plátne. Najdôležitejšie v tomto príbehu sa však deje bez masiek a bez trikov. Vzájomná konfrontácia Picarda a charizmatického Shinzona (nádejný Tom Hardy) diváka vedie za ručičku rovno k úvahe, nakoľko je vlastne záporák záporákom. Temnota myslenia i existencie Remu by si zaslúžila viac priestoru a menej slov, možno však na filme drasticky zapracoval strih a americká potreba polopatiky.

Čo poteší, je neotrasiteľný „picardizmus“ Patricka Stewarta. Neverím, že tento herec je pôvodom Škót, musí v ňom kolovať aspoň kvapka vulkánskej krvi, ináč by si nemohol celé tie roky zachovať taký vysoký štandard hmatateľnej uveriteľnosti. Vtipné hlášky, nepochybne väčšinou vznikajúce priamo pri natáčaní, už patria k Star Treku ako špicaté uši k nadvihnutému obočiu. Niektorí trekkeri ocenia epizódku s kapitánkou Janewayovou, nás, postarších drsňákov, zasa rozveselilo obsadenie Rona Perlmana (Votrelec: Vzkriesenie, Blade 2, Hellboy), ktorému ani nebolo treba lepiť na tvár všetok ten mimozemský make-up.

Je zjavné, že Star Trek: Nemesis svojou kompozíciou, len o čosi rozpracovanejšou než hociktorá časť televízneho seriálu, červiu dieru do vesmíru neurobí. Je to však veľmi príjemný a oku lahodiaci komorný príbeh, ktorému už tradične jeden android a jeden nečlovek dávajú hlbší ľudský rozmer.

Star Trek: Nemesis, réžia: Stuart Baird, scenár: John Logan, USA, 2002, 117 min.

In: Fantázia a Fantázia č. 28