Iba tadiaľto prechádzam, Riddick: Kronika temna

Riddickove kroniky

Na svojich desivo veľkolepých lodiach tiahne vesmírom kasta spola mníchov, spola vojakov. Ich čierne brnenia a plášte sú také odpudivé, až sú krásne, ich megalomanské obydlia sú zároveň kasárňami i chrámami, zasvätenými viere v temnotu zbavenú bolesti a citov. Všetkým vládne Jeho Božský Tieň, ktorý je viac duchom než človekom, a pod jeho vedením militantní bratia dobýjajú jeden vesmírny systém za druhým. Podrobení, visiaci jeden po druhom v neosobných prípravných kontajneroch, sú zbavovaní vlastnej vôle, nepodrobení života. Sám Hlavný Smrťofil, až nastane jeho čas, si vyberie zástupcu, ktorému odovzdá svoj polovičný život, svoje schopnosti a spomienky. Len jeden má nádej postaviť sa proti rozrastajúcej sa moci zla, len posledný potomok planéty bojovníkov, ktorí sa nikdy nevzdávajú…

Pripadá vám, že hovorím o nejakom novom filme? Ani náhodou. Práve opisujem základnú líniu jedného kanadsko-nemeckého projektu, starého sedem rokov. Niekomu druhému takáto schéma môže pripomínať zasa inú snímku, rovnako ako tucet ďalších tém a scén v Riddickových kronikách. Čakali sme roky. Vykúpili sme miestne zásoby papierových vreckoviek, aby sme potom, ako vstaneme od počítača s novým trailerom, vyzerali ako inteligentní ľudia, a nie ako zaslinení dementi. Napokon to prišlo, bežali sme do kín sledovať temný nárez drsného scifíčka, kde bude šéfovať on, náš vzor, náš spasiteľ. A keď sme prestali na sedadle kyvkať nohou od nudy a sústredili sme sa na to hlavné – na neho, prežili sme bez väčších zranení, ako aj on vždy všetko prežije.

Očakávať od Riddickových kroník niečo nové vyžaduje zhruba rovnako logický úsudok, ako čakať od našej vlády zmeny k lepšiemu. Twohy si očividne nevedel rady s prostredím, výpravou a základnou zápletkou, preto siahol, po čom mohol – či už je to LEXX, Matrix alebo Barbar Conan. Jediný priestor, kde sa cítil pevný v kramflekoch, bol ten okolo samotného Riddicka. Tam totiž mohol siahnuť do seba samého. A tak vypil fľašku preháňadla, trochu si pobehal, a to, čo z neho vyliezlo, vytvorilo nosnú kostru „dvojky“, zázračne podobnú „jednotke“. (To, že po mnohých aktéroch filmu nezostalo ani kostičky, je už detail pre potešenie oka). Ten chlap s vyleštenými očami väčšinu filmu robí to, čo mu ide najlepšie – snaží sa zachrániť, popritom nejako zachrániť ľudí, ktorí sú s ním schopní držať krok, a zvyšok vesmíru sa už nejako povezie v závese. A pomedzi všetko utekanie, strieľanie a lietanie ešte stihne prisušiť niektorú zo svojich kultových hlášok alebo potľapkať po brušku prítulné zvieratko. Oproti Čiernočiernej tme však popri dominantnej postave Vina Diesela už nikto nedostane plnohodnotnú šancu prejaviť sa. Sľubného Imama (Keith David) využil režisér menej než Bruce Lee dreveného panáka, a dospelá Jack s novým menom Kyra (Alexa Davalos) vyzerá vedľa Caroline ako bežná samičia kulisa v tuctovom akčnom filme. Nezostáva nám teda nič iné, ako držať palce Riddickovi – až do toho smutnosmiešneho conanovského záveru. Jediní, ktorí sa ako-tak vymanili z postavenia Dieselových prihrávačov, boli Linus Roache ako Purifikátor a, samozrejme, skvelá Judy „M“ Dench v úlohe stále kalkulujúcej elementálky Aereon. Hudba vášmu sluchu tiež neublíži – veď ten Riddickovský motív si už aj tak štyri roky pospevujete, kadiaľ chodíte.

Preškrtnuté a podčiarknuté, ako jediné plus nám zostáva ten večný trestanec na úteku. Nuž ale, úprimne povediac, komu to vadí? On je predsa sakramentsky veľké plus, a sú to jeho Kroniky… Lenže, iba tadiaľto prešiel a my sa už zasa môžeme tešiť, ako to dopadne v tretej časti. Idem si kúpiť papierové vreckovky.

Vyšlo vo Fantázii

© Alexandra Pavelková

Diskusia k článku

Žiadny príspevok, založiť novú diskusiu.
Nové v bibliografii
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio

Parfuméria REFAN