Veľkolepý ťah kriedou osudu, Denná hliadka. Réžia: Timur Bekmambetov, Rusko, 2005, 140 min.
Anton Gorodeckij nemá syna. Pravda, okrem Jegora. Toho, kvôli ktorému Antona kedysi opustila neverná žena, kvôli ktorému podstúpil rituál s pohárom vlastnej krvi (s prímesou vodky – alebo to bolo naopak?) a kvôli ktorému začal drsný život Svetlého. Na druhej strane, legendárny vojvodca Tamerlan syna mal, aj otec upíra Kosťu má syna, a čo by už jeden neurobil pre blaho svojho dieťaťa?
Anton Gorodeckij nemá ženu. V skutočnosti nemá ženu už 12 rokov, hoci jeho talentovaná kolegyňa z Nočnej hliadky Svetlana tvrdo i nežne pracuje na tom, aby trináste výročie neoslavoval. Ibaže Sveta je neskúsená. Aj vo vzťahoch ku mužskému pokoleniu, aj v potieraní zločinu proti rovnováhe – a v porovnaní s malým Jegorom Veľkým, za ktorým stoja doslova všetci čerti, nie je extra veľký kaliber. Na druhej strane, prastarý Zevulon ženu má, krásnu a svojhlavú Alicu. Ale čo s ňou, keď sa mladá pani zubami-nechtami snaží zbaviť prsteňa aj počestnosti v Kosťov prospech?
A chudák Anton, muž so záväzkami na Svetlej i Temnej strane, nevie, kam sa skôr podieť. Boj o neho a osud sveta sa rozbieha krivolako a nenápadne. Vraždička sem, vraždička tam, hoďme to na Gorodeckého, nech sa zapotí, aj so svojimi kumpánmi z Nočnej hliadky. Krôčik vpred, dva vľavo a sedem vzad, veď tak sa hľadá cesta labyrintom až k vytúženej Kriede osudu. Lenže aj prefíkaný Zevulon, bezohľadník a pokušiteľ, pozabudol na to, že Tamerlan sa prebil k cieľu – priamočiaro. Šéf svetlúchov Gesser sa len potmehúdsky usmieva, lebo tuší svoje, zatiaľ čo Anton, bez ohľadu na všetky svoje dobré úmysly a činy, sa rúti do záhuby ako ruské kolo, a príčiny a následky strháva so sebou. Pretože záhuba sa volá Jegor.
Timur Bekmambetov, ktorého Arénu mali predčasom možnosť uzrieť diváci verejnoprávnej slovenskej televízie, odštartoval pokračovanie Nočnej hliadky bez okolkov a zbytočného zdržiavania. Na rozdiel od prvého dielu, ktorý bol značne nekonzistentný, Denná hliadka beží od začiatku do konca ako dynamická mozaika obrazov, náznakov a pocitov, aby sa takmer dokonalým gradačným oblúkom vrátila tam… kam patrí. Bekmambetov, odchovaný na stroboskopickom strihu videoklipov, je majstrom funkčného detailu. Film je preto oveľa náročnejší na pozornosť ako bežný americký akčák, ktorý umožňuje zadným radom hádzať na predné popkorn. Žiadna trápna puška nad krbom, tu vystrelí aj tá najmenšia muška (či komárik) a ani jedna téma nezostane nevyužitá. Potúžiť sa pred predstavením väčším množstvom piva alebo priviesť si do kina náruživú priateľku sa neoplatí, lebo tie tri minúty, ktoré zabijete francúzskym bozkom alebo cestou na záchod a späť, si neskôr budete iba trpko vyčítať. Nielenže sa len tak ľahko nezorientujete, ale zrejme aj prídete o nejaký skvostný dialóg alebo jeden z čiernych vtípkov, ktorými je film decentne pofŕkaný ako plesová róba kvapkami sektu.
Ale nielen režisér si natáčanie očividne vychutnával. Za sprievodu plnofarebnej hudby Jurija Potejenka (miestami sa nechytá ani Goran Bregović) to roztáčajú poctivé špeciálne efekty (nič prevratné, ale všetko nanajvýš uveriteľné), ale najmä aj poctivé herecké výkony. Zistíte, že Anton Konstantina Chabenského je dozaista váš sused, s ktorým už dvadsať rokov chodíte po šichte na pivo. Z očí, tváre a postavy Galiny Ťuninovej (čarodejnica Oľga) pri výmene tiel trčí Anton Gorodeckij; Maria Porošina ako plachá bojovníčka Svetlana osvieži svojou komótnou úprimnosťou. Majster divadelných dosiek Viktor Veržbickij ako Zavulon a národný umelec Vladimír Meňšov (Moskva slzám neverí) ako Gesser sa držia v úzadí, aby dali vyniknúť nenapodobiteľnému filmovému veteránovi Valerijovi Zolotuchinovi v úlohe otca upíra Kosťu. Extravagantnú Zevulonovu Alicu si s očividnou radosťou zahrala novinárka a speváčka Žanna Friskeová. Dokonca aj autor knižnej predlohy, Sergej Lukianenko, sa nechal zlákať poľnou trávou a strihol si kameo v podobe mága Ruslana.
A propos, predloha. Vyskytli sa názory také i onaké, podobne ako po každom uvedení pôvodne knižného diela na filmové plátno. Nevidím dôvod sa nimi zdržiavať. Kniha je kniha, ale film je film, ktorý si treba užívať plnými dúškami, tak ako si plné dúšky užíva Anton Gorodeckij.
Názov: Denná hliadka. Réžia: Timur Bekmambetov. Scenár: Timur Bekmambetov a Sergej Lukianenko. Kamera: Sergej Trofimov. Strih: Dmitrij Kiselev. Hudba: Jurij Potejenko. Rusko, 2005, 140 min.
Vyšlo vo Fantázii
© Alexandra Pavelková