Blíž k tebe, Bože..., Mačací denník 8. júla 2008

md_2008_07_08_bliz_k_tebe_boze.jpg
md_2008_07_08_bliz_k_tebe_boze_2.jpg

Nie, nedá sa povedať, že by malá Tornádo Lou bola prízemný tvor. Áno, isté prízemné potreby si plniť musí a činí tak s nebývalým nadšením, hlavne čo sa týka ranného, doobedňajšieho, obedného, popoludňajšieho, večerného a nočného kŕmenia. Prinajmenšom musíme toho hyperaktívneho drobca držať v izolácii aspoň 5 minút denne, aby aj ostatné mačky mali šancu trochu sa najesť, kým potvora malá nevylíže všetky misky do sklovita.

Ale ináč je jej absolútnou prirodzenosťou byť nad vecou.

Nad každou.

Najlepšie sa býva nad vecou, keď sa nájde vhodné, čo najvyššie stanovište. Hneď pri vchode do záhrady za týmto účelom u nás pre celé generácie mačiat slúži mohutná tuja západná. Pri zvedavom explorovaní ju postupne objavili všetky. Najprv, samozrejme, prebádali len spodné konáre, na ktoré sa dá bezpečne zavesiť prednými labkami, hompáľať a kričať o pomoc, kým im nedôjde predstavivosť a nepustia sa, aby preleteli tých vražedných 10 centimetrov vzduchom a žuchli do papradia.

Potom sa pomaly odvažujú do čoraz závratnejších výšin jedného metra, ba aj dvoch. Lebo vedia, že keby sa náhodou dačo stalo, okoloidúci pán či panička, poťažmo náhradný rodič privolaný srdcervúcim nárekom, pohodlne natiahne ruku, zvesí revúceho a pazúrmi driapajúceho drobca a zloží ho do prízemného bezpečia trávnika.

Tornádo Lou nie. Tá má vyššie ambície.

„Hádaj, kde je Lou,“ volá mi včera Rasťo s rozochveným hlasom.

Na tuji, bolo mi jasné. Ale že vyletí ako veverica na samý vrchovec, to sa predpokladať nedalo.

Rasťo na ňu volal najprv, ale mača sa nehýbalo, prevesené cez konár, zdanlivo mŕtve. Prestrašený teda utekal po rebrík, vyliezol na poslednú bezpečnú priečku, no hocijako sa naťahoval, meter ešte chýbalo. Zliezol dole, prestavil si rebrík, a vyšiel naň zas. No do kontaktu stále nedochodila povestná dĺžka dlane. Nezostávalo nič, len znova prestaviť rebrík do už fakt labilnej polohy a pokúsiť sa tretíkrát.

Keď sa po nej načiahol, aby zistil, že predsa ešte len chýba pár centimetrov, Lou otvorila oko. „Čau, čo tu robíš?“ Zívla a natiahla sa.

A vtedy si uvedomila tú strašnú hĺbku, ktorá sa pod ňou otvárala.

„Daj ma dolúúúúú!“ začala jačať a driapať sa k Rasťovi. Lenže nedalo sa ani po konári, ani dolu kmeňom. Muža to stálo kopu prehovárania a adrenalínu, kým sa mu podarilo zosynchronizovať mačku s hojdaním rebríka a bezpečne ju zovrieť vo svojich rukách. Celý vystresovaný zliezol dolu, položil mačičku na trávičku a čičíkal ju, kým sa neupokojila. Dal jej napapať a uložil ju spinkať, aby sa zotavila z frustrujúceho zážitku.

Potom sme museli ísť do mesta a vrátili sme sa až o dve hodiny. Vyčistili sme záchodík, nachovali mačky a aj my sme si sadli k večeri.

„Mimochodom,“ vraví maminka, „kým ste boli preč, tá malá štyrikrát vyšla na samý vrch tuje ako nič a potom nazad, normálne dolu hlavou. A nič sa jej nestalo.“

© Alexandra Pavelková

Diskusia k článku

Nové v bibliografii
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio
Biblio