Kopanec do duše diváka, Neon Genesis Evangelion
V tisíc deväťsto deväťdesiatom štvrtom musel v Japonsku pršať nejaký extra neprívetivý dážď. Lepkavá, popolčekom nasiaknutá voda crčala po okennom skle, v rytme kvapiek monotónne cvrlikali cikády ukryté vo ventilácii. Muselo to tak byť. Snáď vtedy sa v kresle svojho bytu potil Mamoru Ošii, so zhasnutými svetlami zízal na vypnutý monitor, ale blikajúce reklamy z ulice aj tak vydávali dosť svetla na to, aby sa v skle jeho okuliarov odrážala na bielo natretá stena. Zdeptaný bezútešnou minulosťou a ešte pochybnejšou budúcnosťou možno aj uvažoval ako najlacnejšie prísť o tento nezmyselný život, no v tom zazvonil telefón. Keď Mamoru Ošii prekonal prvý nápor infarktu a do slúchadla zakoktal: „Moši-moši?“, z druhého konca sa ozval hlas Hideaki Anna:
„Aj ty máš depku?“
A vtedy sa, podľa mňa, tí šikmookí páni stavili. Neviem, čo bolo cenou za výhru. Jediná jasná vec je predmet stávky: Kto do roka a do dňa natočí depresívnejšie dielo. A poďho obaja otvárať najvnútornejšie ľudské vnútro, pitvať sa v túžbach a nesplnených cieľoch, pokorovať a nivočiť tých, ktorých máme radi. Poklonkovať sa silným a dravým, filozofovať o zodpovednosti voči slabšej časti ľudstva, básniť o podstate ľudského bytia, utekať, hľadať a zabíjať – a to všetko zavŕtať tam, kde to človeka najviac bolí.
Hideaki Anno vyhral.
Jeho Neon Genesis Evangelion sa stal kultom – niežeby Ghost in the Shell nie, ale oproti 26-dielnemu Annovmu seriálu a nejakému tomu filmu je Duch a jeho pokračovania láskavý ako Mary Poppinsová. K svojim hrdinom i k divákom. Ľudom sa zažiadalo kopanca do duše. A tak ho dostali.
Hlavný hrdina menom Šindži Ikari je chlapec, ktorý sa štíti ľudského kontaktu. Má „ježkovu dilemu“ (to je niečo celkom iné ako to, čo by si predstavovali milovníci pratchettoviek) – čím viac sa k nemu priblížiš, tým viac ťa popichá. Sám seba považuje za totálne zbytočného, až tak veľmi, že ani nedokáže spáchať samovraždu. Zo slušnosti – aby svojimi pozostatkami neobťažoval okolie. Šindži je naozaj nesmierne slušný a v snahe vyhovieť iným poletuje medzi ich požiadavkami ako zdrap toaletného papiera bez vlastnej vôle. Takže keď ho otec, podľa nás necitlivý až krutý veliteľ poloarmádnej organizácie NERV, povolá slúžiť vlasti, nebráni sa. Šindži totiž, napriek absencii sebavedomia, patrí do hŕstky nadaných detí, ktoré svojimi nervovými dráhami dokážu ovládať jedinú zbraň proti ničivej sile Anjelov – Evy. A to je pádny dôvod. Anjeli (takto ich nazvali ľudia po prvej a druhej invázii, keď takmer došlo k vyhladeniu našej populácie, pretože nenašli vhodnejšie slovo na pomenovanie nepochopiteľne cudzích bytostí či mechanizmov) sa totiž učia rýchlo a s každým novým útokom sú dokonalejší.
Neon Genesis Evangelion je v podstate mecha. V podstate psycho. V podstate kadečo. Kým sa Anno dostal k vlastným dielam, zbieral cenné skúsenosti napríklad v spolupráci s Miyazakim na Naušike z Veterného údolia alebo na Hrobe svetlušiek. Oplatili sa mu. V NGE nám po štipôčkach dávkuje možné rozuzlenia tajomstiev nastolených na začiatku, aby ich vzápätí prekryl novými. V Eve hneď v úvode spoznáme obrovský bojový stroj, ale tak ako vyplašený Šindži, ktorý sa správa automatickejšie a pripomína robota viac než tá mašina, v ktorej sedí, ani ostatní (vrátane divákov) netušia, čo sú Evy vlastne zač. Prečo z času načas dokážu reagovať samostatne? Prečo im občas nechýba energia a prečo v istých smeroch nápadne pripomínajú Anjelov? Keď sledujete NGE, neoplatí sa odskočiť si do špajze pre novú porciu lupienkov. Možno práve za tých 30 sekúnd sa udeje niečo, bez čoho sa neskôr zamotáte v zložitých súvislostiach a pomeroch.
Evangelion je neuveriteľne hustý pletenec, v ktorom nájdeme množstvo odkazov na aspekty biológie (genetiky), psychológie, filozofie, náboženstva a vojenstva. Kresťanská viera sa tu neodráža iba v postavách padlých Anjelov, adaptabilných, ľživých a rozhodnutých vyhubiť ľudstvo, pokiaľ nie je schopné prispôsobiť sa im. Ani v Evách, vlastne nových formách života, pochádzajúcich z prvého Anjela – Adama. O metafyzickú symboliku divák zakopáva na každom rohu novopostaveného tokijského vežiaka a o metafory židovskej viery, gnosticizmu a kabalizmu tiež nie je núdza. Ukrižovaný Anjel menom Lilith, Longinova kopija, tri vzájomne prepojené superpočítače nazvané Gašpar, Melichar a Baltazár, Mardukov inštitút, nuž všetci bohovia a svätí pomáhajte, keď nám hrozí záhuba. Anno do seriálu prepašoval odkazy na japonské námorníctvo z II. svetovej vojny, rovnako ako mnohé psychoanalytické (očividne najviac fandí Freudovi a Schopenhauerovi), filozofické a sociálne teórie. Zmierenie, ktoré je nám ponúknuté v závere, je ošemetné – ale keď človek stratí príliš veľa, je prístupnejší spočiatku nepochopiteľným riešeniam.
Na pozadí neustále hroziaceho vojenského konfliktu, smrtiacej, dychberúcej akcie, intríg a bezohľadného vzájomného kradnutia si kompetencií si Anno necháva dostatok priestoru na dokonalú psychologickú analýzu hlavných postáv, ich vývoja a vzťahov medzi nimi. Každý zainteresovaný si prináša do NERVu svoj vlastný uzlík nervov, svoju tragédiu a spôsob, ako sa s tým vysporiadať. Sú to hrdinovia. Nastavujú vlastnú kožu za dobro ľudstva a často sa musia rozhodovať v situáciách, kde sa rozhodovať nedá, ale neradno sa s nimi stotožňovať. Sebavedomej Asuke Langley Sorju, ktorá nevie prehrávať, utrpenie zapríčinené neustálym tlakom a vnímaním Evy ako seba samej, vrátane drasticky polámaných končatín, popálenín a prebodnutí, spôsobilo zlomeninu duše. Trochu šibnutej majorke Misato Kacuragi, ktorá po rokoch konečne začala dôverovať ľuďom, sa dôvera nevyplatila. Hrobovo tichá Rei Ajanami, nekonečne obetavá, v akomkoľvek stave prichystaná sadnúť si do pilotného kresla a ísť na smrť, je stále záhadnejšia a jej vzťah ku Gendovi Ikarimu čoraz čudnejší. Geniálna programátorka Ricuko Akagi sa tak veľmi chce podobať svojej ešte geniálnejšej mame, až zabúda na seba. Najhorúcejším peklom si, samozrejme, prejde sám Šindži, kým pochopí, že jeho život má (či mal) zmysel. Režisér sa so svojimi postavami nemazná. Bolestivé konflikty (vnútorné i vonkajšie) sú doriešené takmer do dokonalosti. Keby Anno točil hrané filmy, volal by sa Spielberg. Jeho psychologický talent skvele ilustruje časť, v ktorej je Šindžiho telo pri zrážke s Anjelom „rozpustené“ a jeho vedomie si nekonečné dni hľadá cestu ku svojej fyzickej podstate, zatiaľ čo (my, Gendo, Misato, Rei a Asuka v to spoločne veríme) Eva rekonštruuje Šindžiho do pôvodného stavu. Ale na rozdiel od patetických drístov a otravného pitvania sa v pocitoch hlavných hrdinov, s ktorými sa, bohomžiaľ, stretávame u menej vydarených nasledovníkov NGE, v Evangelione každé slovo, každá myšlienka, každé animované okienko padne na úrodnú pôdu vašej duše. Vyvážená kombinácia akcie, napätia, hry na city, idey, ktoré rezonujú v hlave, až si vyčerpaný divák uvedomí, že všetkých tých 26 dielov nesledoval, ale bol tam, s nimi.
Záver podľa mnohých fanúšikov dopadol trochu vlažne. Po strhujúcom vyvrcholení prišli ešte dve časti, ktoré – aj ich výtvarné spracovanie tomu nasvedčuje – pôsobia ako skice k základnej línii seriálu. Vysvetľujú, dokresľujú, ale hlavne upokojujú nervy rozochvené záverečným konfliktom.
Keďže už počas vysielania si seriál získal nespočetné množstvo fanúšikov, po odvysielaní poslednej časti režiséra zaplavilo množstvo pošty. Jedni ho vynášali do neba – či na horu Fudži, druhí by boli najradšej, keby tam zostal a rovno zmrzol. Vraj znivočil ich obľúbený seriál a doslova sa mu vyhrážali smrťou, ak neprerobí záver. Toto bola zrejme jedna z príčin, prečo v roku 1997 Hideaki Anno natočil celovečerák Koniec Evangelia (Šin seiki Evangelion Gekijo-ban: Air/Magokoro wo, kimi ni) s „naozajstným“ koncom a priklincoval ním žiadostivých divákov ku kreslám.
Tak im treba.
(Poznámka: V tomto roku má byť dokončený prvý diel Obnovy Evangelia a o dva roky neskôr je ohlásená produkcia zatiaľ nepomenovaného projektu nadväzujúceho na NGE.)
Neon Genesis Evangelion (Shin seiki evangelion), Japonsko, 1995 – 1996
Réžia: Hideaki Anno a Hirojuki Išido
Produkcia: Gainax
In: Fantázia č. 39"
© Alexandra Pavelková